tis obyčajný - taxus baccata

je najznámejším a najrozšírenejším tisom rastúcim vo voľnej prírode Pôvodne sa vyskytoval v západnej, strednej a južnej Európe, v severnej Afrike, Malej Ázií a na Kaukaze. Na Slovensku sa tis vo voľnej prírode vyskytuje roztrúsene v Karpatoch od Trenčína cez Turiec po Spiš, ďalej v Slovenskom krase a Prešovských horách. Najväčšou lokalitou, kde sa tis súvisle vyskytuje v celom regióne Európy je Harmanecká tisina. Na rozlohe približne 20 ha rastie približne 1500 tisov, z ktorých niektoré dosahujú vek okolo 600 rokov. Druhou lokalitou s približne 230 tismi je Becherovská tisina v Ondavskej vrchovine. V Čechách sa vo voľnej prírode vyskytuje sporadicky. Tis okrem týchto lokalít nevytvára súvislé porasty. Obľubuje tienisté miesta a neznáša náhle zmeny v osvetlení. Je mrazuvzdorný, pri prípadnom poškodení mrazom rýchlo sa regeneruje. Je dvojdomý. Samčie kvety sú v guľovitých jahňadách, samičie sú jednotlivé. Semená sú obalené červeným mieškom. Miešok je jediná časť tisu, ktorá nie je jedovatá. Semená často ležia v pôde až niekoľko rokov pokiaľ vyklíčia. Urýchleniu klíčivosti nevedomky napomáhajú vtáci, ktorým semená tisu prešli tráviacim traktom. Listy – ihličky sú na líci lesklé tmavozelené na rube žltozelené, sú vždy zelené, čiarkovité, špicaté, asi 3 mm široké. Tis obyčajný je neobyčajne variabilný v kultivaroch. Preto sa hojne využíva pre sadovnícke účely. V minulosti sa tis od nepamäti využíval pre svoje pružné, tvrdé a trvanlivé drevo. Tvrdosť, pružnosť a odolnosť jeho dreva je zapríčinená jeho pomalým rastom. Vyrábali sa z neho oštepy, luky, šípy, harpúny, rukoväte dýky, dreváky, biče, nábytkárske výrobky, rohože, hudobné nástroje. Drevo tisu neobsahuje živicu. Výroba lukov ohrozovala v stredoveku existenciu tisu a bola príčinou toho, že sa prestal vyskytovať v súvislých lesoch. K vyrúbaniu tisových lesov došlo v Anglicku, Walese a neskôr aj na európskom kontinente v Bavorsku, Rakúsku, Sasku. Už staroveké národy napúšťali šípy a kópie jedom, ktorý získali zo šťavy z ihličia, dreva alebo kôry stromu. Práve preto, že sa z neho vyrábali smrtiace zbrane sa často spájal so smrťou a hovorilo sa mu strom smrti. Jedovaté účinky tisu boli už v minulosti veľmi dobre známe. Popri tom, že sa jed získaný z jeho ihličia, prípadne z iných časti stromu využíval na napúšťanie šípov, často sa zneužíval aj pri vraždách a rituálnych samovraždách. Tis v liečiteľskej praxi využívala ajurvéda, tibetská medicína a homeopatia pri reume a srdcových chorobách.