Opäť v Karpatoch

Z kroka na krok, pomaly a opatrne kráčam bučinou. Neďaleko malého močiarika spozorniem. Podľa množstva čerstvých hrabanísk viem, že som na mieste. Pritajím sa k hrubému buku a skľudňujem tep po dlhom pochode v poludnajšej horúčave. Gazda je zrejme doma a pravdepodobne odpočíva v neďalekej chladnej húštine. Pred dvoma rokmi sme sa spoznali osobne. Vtedy bol junák, v plnej výbojnej sile a nepustil do svojho teritória žiadneho cudzieho návštevníka. Po chvíli sa nekonečnou bučinou nesie hlas rujnej srny. Na neuverenie snáď po piatich minútach zaregistrujem v bukovej štanglovine cval srnčích ratičiek. Cez tienistú clonu zisťujem, že je to on. Svetlé, úzko stavané parožie s krátkymi výsadami. Pustím ho na 15 krokov a už musím strieľať. Zaregistroval pohyb zbrane a napol sa ako struna pripravený k skoku. Po rane sa len zlomil a zosunul na kraj močiara. Podídem k nemu, zložím čiapku a vzdám mu poslednú úctu. Par fotiek, ošetrenie úlovku a dlhá cesta prehriatym vlhkým pralesom na chatu. LaLZ!