Jednorožec

Tento rok sa naplnil môj čas a ja som sa stal dôchodcom. Viac voľného času mi umožnilo viac navštevovať revír. Súčasťou návštev revíru bolo aj prikrmovanie zveri. Počas zimného a jarného prikrmovania sa na krmovisku ukazovalo viacero kusov srnčej. Nechýbali ani srnce. Postupom času sme sledovali vývoj parožia jednotlivých srncov. Zaujal nás starší srnec. Vytlčený už bol začiatkom apríla. Parožie nič extra. Kmene len o málo vyššie ako uši. Na pravom parožku slabý šestorák a na ľavom iba vidlica. Ani hmota nebola výrazná. „Tohto by sme hádam aj mohli, čo povieš?“, pýta sa Miro. „Uvidíme, čo mi hospodár napíše do povolenky, ak mi napíše trojku, určite by sme ho mohli uloviť“, ja mu na to. „Do konca mája musíme minúť poukaz na víkendový pobyt v kúpeľoch, čo sme dostali od detí na Vianoce. Buď pôjdeme 14, alebo na spln“, dala mi na začiatkom mája žienka na výber. Šestnásteho bolo v sobotu a z kúpeľov by sme sa vracali v nedeľu. „Za dva dni sa hádam srnce neodstrieľajú a na spln by som chcel postriehnuť na diviaky, prípadne na nejakú líštičku“, premýšľam a hodnotím pre i proti určeným termínom. „Pôjdeme teda toho štrnásteho“, uzatváram debatu. Víkend pred odchodom do kúpeľov nám pred posed na Stráni prišiel mladý chovný pravidelný šestorák. Nezdržal sa dlho, nakoľko v pätách mu išiel starý srnec. Už bolo málo svetla, ale zaujímavé parožie sme nemohli prehliadnuť. Pravý paroh bol klasický šestorák, ale ľavý paroh mu chýbal. Tiež sa nezdržal dlho a dal sa naháňať toho mladšieho. „Nemal niečo nad ľavým okom?“, pýta sa Miro. „Tiež som tam videl nejaký svetlejší fľak“, dodávam. O dva dni sa srnec znovu ukázal, ale opäť pri slabom svetle. Pred odchodom do kúpeľov som navštívil hospodára. V povolenke sa objavili všetky tri kategórie srncov. Konca pobytu som sa nevedel dočkať. Hneď v nedeľu večer sme si zasadli na posed. Ukázali sa iba dve srny a jeden mladý srnec. Vysoký ihličiak s parožím ešte v lyku. V pondelok sa opäť ukázal iba tento ihličiak. V utorok lialo ako z krhle a tak sme nikam nešli. V stredu tiež popŕchalo a tak sme vychádzku zrušili. Vo štvrtok pre zmenu nevyšla ani noha. V piatok, v šiesty deň lovu srncov, sme už o siedmej sedeli na posede. Ešte za dobrého svetla prešla okrajom lúky pred posedom vysoká. Čakanie nám spestrovali iba hašteriace sa sojky. Svetla ubúdalo a už sme ani nedúfali, že sa niečo ukáže. Diana mala však iný plán. O deviatej sa s poza posedu vynoril srnec. Jednorožca som si na nejakých 40-50 m nemohol pomýliť. „To je on, nepusti ho“, potvrdzuje mi to Miro. Srnec však nemal namierené pred posed, ale okrajom lúky sa začal vzďaľovať. Srnec mi ukázal zadok, ale takto som nechcel po ňom vystreliť. „Ešte pár metrov a stratí sa v kroví“, chytá ma panika. Nakoniec sa predsa len zastavil a natočil tak, že som mu videl ľavý bok. Po výstrele som nezaznamenal žiadne značenie zásahu, i keď náraz strely na telo srnca bolo zreteľne počuť. Srnec odbehol do kríkov. „Značil zásah?“ pýtam sa Mira. „Nič som si nevšimol“, on na to. Po pár minútach sme sa pobrali zistiť, čo som to vyviedol. Ja som išiel na domnelý nástrel, ale nenašiel som žiadne náznaky zásahu. Miro sa však posunul kúsok ďalej. V pozorovacom ďalekohľade mal lepšiu predstavu o mieste, kde stál srnec. „Je náš“, s úsmevom na tvári mi Miro ukazuje fŕkanec farby. Pofarbená stopa sa sledovala ľahko a po asi 50 m sme srnca našli ležiaceho v kríkoch. Pri pohľade na trofej som nechcel veriť vlastným očiam. V roku 2017 som v tejto istej lokalite ulovil srnca so zaujímavým parožím (fotografia ID 318456). Trofej práve uloveného srnca bola takmer identická. Strieľal som na 70 m, z 30-06 strelou Norma Vulkán 11,7 g. Pri vyvrhovaní srnca som zistil zaujímavú vec. Strela zasiahla srdce a aj čiastočne pečeň srnca. S takýmto zranením ešte dokázal do mierneho kopca prebehnúť ešte 50 m. Na takú trofej sa patrí užiť nejaký kalíšok. A nebol jeden. „Nebude to náš rekord? Takto rýchlo sme ešte srnca nestrelili“, pýta sa Miro pri poháriku. A veru má pravdu. Srnca sme ulovili na štvrtej vychádzke a na šiesty deň od začiatku lovu srncov. Skutočne to bola rýchlovka.