Tak je, ako píšu Finist a lubenko - zver, ak má v prírode prístup k prirodzenej potrave, krmelce si nevšíma. A to je prípad najmä juhovýchodného Slovenska, kde sneh po napadnutí ak sa hneď neroztopí, tak ho rozfúka vietor. Ale zver má k potrave prístup aj odhrabaním snehu. Ako soby v Arktíde. Myslím, že tajomstvo úspechu tkvie v „prikrmovaní“ pšenicou, ale v bylinnom stave – ozimnou. Tá je – podľa knihy Hell, Slamečka. Zajačia zver /1999/, str 30. – najvýznamnejším zdrojom potravy pre zajaca, spolu s repkou a ďatelinou. A teda aj pre srnčiu. Pšenica v prírode v stave suchého zrna neexistuje. Preto škodí zveri. Ale v tej knihe a na tej strane ma zaujala aj veta: „Rozvoj pestovania ozimných obilnín umožnil rozšíriť areál zajaca ďaleko na východ do južnej Sibíri.“ KC. Najprv som jej nevenoval pozornosť, potom som uvažoval, prečo sú ozimné obilniny také podstatné pre zajaca. A vychádza mi, že prízemné listy ozimín nie sú acidofilné, ale naopak – rovnako stráviteľné, ako každá bylina. Preto sú pre zajaca, ako aj pre každého bylinožravca v zime životne dôležité. Hlavne pre gravidné zajačice a srny. Ich plody. Každopádne by som ale doporučil výskumu, alebo záujemcom obzrieť podmienky, v ktorých boli ulovené medajlové srnce. Hlavne čo sa týka prikrmovania. Edu, všetky srnčie trofeje sú z voľných revírov. V článku sa to zdôrazňuje. Sú tam aj trofeje zo zverníc, ale danielie, diviačie, ... Takže žiadne čachre s anabolikami. No a napokon, keď som spomenul Sibír, vieme, že tam sú najväčšie srnce v Eurázii – majú hmotnosť až 60 kg, trofeje nad 40 cm a ich hmotnosť aj 1500 gr. Myslíš, že to sibírski poľovníci dosahujú prikrmovaním? Pokiaľ viem, tam sa poľuje na džípoch a musíš mať miestneho sprievodcu, aby si sa na Sibíri nestratil. Čiže – tam o prikrmovaní ani nevedia. Nie je potrebné.
