srny,srny,srny... - príbeh

“Cŕŕŕŕn “, zazvonil mi v sobotu o 5:30 budík. Rýchlo som sa pripravil, najedol a počkal som Miša na školskej zastávke. O chvíľu sme kráčali zrýchleným krokom okolo knihy návštev pri zberných surovinách. Prešli sme poľnou cestou do Klobušíc na Ďuriháj. Vyšli sme na posed a ticho pozorovali čistinku. Nič sa nepohlo, ani zajaca, ani líšky. Preto sme zišli z posedu a vybrali sme sa krížom cez horu. Stúpali sme asi pol kilometra keď sme si rozmysleli, že zídeme cez kríčie dole k obore s diviakmi. Dole strmým kopcom sme zišli len veľmi ťažko. Keď sme vyšli z malinčia prešli sme cez riedky bukovo-smrekový porast. Pred nami sa objavil strmý kopec so skalnatým terénom. Rástli na ňom smriečky. Pri zostupe sme sa zachytávali o korene stromov. Čosi na skale prasklo a hneď zmizlo v húšťave. Netušili sme, čo to bolo. Odfotili sme si krásu skál po ktorých sme zišli, postupovali okrajom lesa až ku obore s diviakmi. Boli sme trošku sklamaní, lebo sme šlapali dve hodiny a nič sme nevideli. Slnko už bolo vysoko na oblohe. Keď sme boli približne dvadsať metrov od obory, spozorovali sme pri nej srnu. Chvíľu sme ju sledovali ako sa popása. Keď sme si ju chceli odfotiť, zdvihla hlavu z trávy a dívala sa smerom k nám. Vtom sa strhla, spravila tri ladné skoky a zmizla v kríčí opodiaľ. Potichu sme sa presunuli ku kríkom. Mišo navrhol , aby sme sa išli pozrieť nad kríky. Ja som zostal a Mišo šiel. Po chvíli z kríkov vybehla srna a my za ňou. Vtedy zmizla už nadobro. Chvíľu sme pobudli pri diviakoch a vybrali sa na spiatočnú cestu. Cestou späť nám spod nôh zdupkal zajac. To už lúče slnka zahalili celý kraj. Spokojní so zážitkami sme sa vrátili domov.