popis: Sezóna lovu zveri je v plnom prúde, už sa aj mne dačo pritrafilo uloviť. Ale v deň 22.10.25 som si povedal, skúsim ešte nejakú jelenicu. Tak som sa vybral do lokality Za Vrch, vedel som, že to tadiaľ prechádza. Tak som sa postavil na kraj...Sezóna lovu zveri je v plnom prúde, už sa aj mne dačo pritrafilo uloviť. Ale v deň 22.10.25 som si povedal, skúsim ešte nejakú jelenicu. Tak som sa vybral do lokality Za Vrch, vedel som, že to tadiaľ prechádza. Tak som sa postavil na kraj lesa a čakal, okolo mňa pobehovali zajačiky, bola radosť sa na ne pozerať a aj som zabudol, kvôli čomu som tam došiel. Behali tak blízko, že jeden do mňa skoro narazil. Pomaly sa začalo šeriť a z lesa vyšla vysoká. Vzdialenosť bola cez 300 m. Čakám ešte chvíľku, ktorým smerom sa rozhodne ísť. A podľa toho pôjdem domov alebo im nadbehnem. Diana a Hubert to asi tak chceli a šli nie úplne ku mne, ale povedal som si, nemám čo stratiť, buď ostanú alebo ujdú. Tak streleckú paličku do ruky, flintičku cez plece, Heidynu som nechal odloženú. Medzi nami bola terénna vlna, tak ja, kus chlapa s výškou 167 cm, som sa nemusel ani prikrčiť, veď žihľava bola vyššia ako ja. Ale boli časti, kde som sa veru musel už poriadne. Dostal som sa na ne tak na 70 m v poli. Opriem paličku, flintu do pozície štart a ďalekohľadom som ešte vedel čítať čriedu. Tretí v poradí bol on. Pozriem celu čriedu, bol tam ešte nejaký korunáč, ale ten ma nezaujímal. Ako rozprával už nebohý kamarát páan poľovník( Rudo-Findula.) to ťa musí udrieť do očí a v tedy vieš, že to je to správne, a mne sa také čosi stalo, udrelo ma to. Bol to nepravidelný šesťorák, na ľavom kmeni len asi 4 cm operák a druhá strana nič, len nadočnik. Ale je tam veľké ALE, ktoré som nevidel a ani nevedel, že to tam je. Je rozhodnuté, odistím. Ale jeleň stál nie v dobrej pozícii. Priznám sa, ulakomil som sa na krk, potiahnem spúšť, pááác. Jeleň ostáva v ohni. Neprebíjam, len sa pozerám v ďalekohľade, otočím sa na Heidy v diaľke a v uchu počujem buchot, pozriem smerom na jelene a jeleň beží smerom jemne ku mne. Spadne, postaví sa, pár krokov pobeží, spadne, postaví sa a beží, prebijem, mierim z paličky, ale nedalo sa mi s ňou, brzdil ma pohyb v otáčaní, paličku hádžem na zem a z voľnej ruky strieľam na lopatku a jeleň ostáva ležať presne na poľnej ceste. Ale to som už prebil a čakal pár minút, ale už len chvostíkom vládal triasť. Vydýchnem si, ani som k nemu nešiel. Vrátil som sa, kde som sedel s Heidy, nasadáme do auta a ideme k jeleňovi, medzi tým volám hospodárovi (Juro10), že čo a ako som vykonal. To už prichádzam k jeleňovi. Keď som už začal obzerať hlavu, veľmi ma to buchlo do očí ešte viac, jeleň RARITA, očník sploštený ako keď ho dáte na zem a klepnete kladivom, ale to nebolo všetko, zo zadnej strany mu vyrastal výrastok široký, taký hák. No priznám sa, ani opísať sa to nedá, len treba vidieť. Po poľovníckej eufórii som znovu volal s hospodárom, poslal foto. Že nádhera. Volal som aj synovi, nech zoberie auto, a aj susedovi Jurovi, či nepríde pomôcť, tak nakoniec on zobral aj vlečku, aj auto, aj syna. Ja som medzi tým založil plombu podľa pravidiel, zapísal do povelenky aby som nebol za pytliaka. Kým všetci prišli, jeleňa som obriadil a pripravil si výrad tak, ako to mám ja rád. Tak, ako si to kráľ, ale aj iná zver zaslúži. Preto si to zaslúži, lebo ona nechcela zomrieť, ale my sme to chceli. V ten večer mi Diana a Hubert dopriali krásneho raritneho jeleňa prvej vekovej triedy. Ďakujem tým, ktorí mi pomohli. Lovu zdar, priatelia zobraziť celý popis