Tatranský II.

... a hajde na diviaky. Nuž s tým ranným útokom to nebolo až také jednoduché. Keďže sme večer posedeli trochu dlhšie, ranné vstávanie bolo náročnejšie. Kým sme sa vybrali do terénu, už sa dobre brieždilo. Navyše sa všade stlala pomerne hustá hmla. Preto sme rannú posliedku poňali viac ako rekognoskáciu terénu na oboznanie prechodov diviačikov. Večer sme už pomerne skoro sedeli na lavičke nad husto zarasteným plytký jarkom. Po pol hodinke vytiahlo vpravo na lúku päť lanštiakov. Začali sa motkať, prerývať mraveniská a oháňať sa popod lieštinu. Nanešťastie sa však vybrali opačným smerom. Tak sme rýchlo premysleli plán. Naskočíme do auta obehneme jarok z opačnej strany a počkáme si na ne na dolnom konci. Zliezli sme z posedu, psíka ležiaceho pod rebríkom pustili dopredu a cvalom k autu kým je ešte niečo vidieť. Pri aute však pes nie je! Vždy beží napred a čaká pri dverách. Odrazu počujeme trhača hrubo hlásiť asi 50 metrov od nás v hustej mladej smrečine. Kamarát konštatuje, že drží diviaka. Navyše musí byť poranený alebo postrelený. Inak by po ňom nešiel. Treba ísť za ním. No zbohom! Kamarát pušku pochopiteľne nemá a tak napolo znechutene a napolo zúfalo nazerám popod husté haluze do mladiny plnej medveďov. "No Mišo je to na tebe! Ber baterku a za ním ja idem za tebou! Pozor na psa a na medvede!" No ďakujem pekne! Pes stále hlási na mieste a tak sa v chvíľkovom zatemnení mysle pomaly púšťam do čiernej húštiny. Presvietim popod konáre koľko dovidím a vpred. Zas na kuse presvietim či nezbadám nejaké chlpaté laby a podídem ďalej. Po chvíli nájdem na vyšmýkanom chodníku čerstvú diviačiu stopu a v nej stopu psa. Niekde predomnou zgrúli diviak a zároveň hlási a vrčí dotínajúci pes! Adrenalín je na maxime. Rýchlo kontrolujem pozíciu kamaráta a opatrne spravím niekoľko krokov k zápasiacej dvojici. V poloľahu už vidím diviaka i utočiaceho psa. Počkám kým psík prebehne na stranu a strelím prasúchovi na čelo. Dobojované! Kamarát mi pomôže vyšmýkať kančoka z húštiny von a až teraz môžeme zisťovať čo je vo veci. Diviak je asi 100 kilový trojročák a má pomerne čerstvo prestrelený pravý predný beh pod kolenom. Zrejme ako zaťahoval do mladiny pes prišiel na jeho stopu a hneď po nej zabral. Tak sme usúdili,že naši patróni nám pripravili ďalší nezabudnuteľný zážitok. Veď čože je to už vyvaliť dobrou ranou diviaka na lúke :-D ... ale spasiť ho po tme v hustej smrekovej mladine plnej medveďov, to môže napadnúť človeka len v momentálnom zatemnení mysle raz za život. Teda aspoň dúfam! Našťastie sme tento počin v zdraví prežili a môžeme sa len "tešiť" na to, čo nám príde na um nabudúce. Veď už máme roky na to aby sme mohli mať rozum :-) LaLZ! (...to be continued)