Jubilejné zamyslenie

Po podvečernom sedení na posede ma už ako obvykle po vyše hodinke hrýzli mrle, tak som volal kamaráta na nejaké pomotanie lúkami pred úplným zotmením. Nikdy veľmi nevydržím vysedávať, radšej ponazerám po okolitých zákutiach. Už za poriadneho šera sme na lúke objavili partiu diviakov. Dve diviačice s drobizgom a dva lanštiaky. V ďalekohľade som rozoznal ako jeden lanštiaky kríva a nedostupuje na ľavú prednú nohu. Rýchlo sme rozhodli o jeho vyradení z chovu a keďže svetelnosť môjho puškohľadu mi už na tmavej lúke umožňovala vymieriť kusa len na hrubo na stred tela, aby sme sa vyhli prípadnej dohľadavke podal mi kamarát svoju zbraň. V jeho puškohľadu som bodku umiestnil vcelku bez problémov. Podišiel som k pruhovanej tyči označujúcej plynovod a na dobrú radu kamaráta si poriadne oprel. Pravdu povediac kaliber ma nabádal k značnému rešpektu ale aj určitej istote pri zásahu komory. Vymieril som lanštiaka na stred tela za lopatku a BAAAC. Zdvihlo mi pušku v pleci, tlaková a zvuková vlna na lúke rozhrnula diviaky, pozatískala ich do okolitých tŕňov a bojisko ostalo prázdne. Keď som sa po chvíli spamätal šli sme na nástrel. Nič! A tmavá farba smerom do trniny. No zbohom! Vtlačil som sa do hustých trniek a po zliatej pofarbenej stope som po 20 metroch našiel zhasnuteho diviaka. Po chvíli sme ho dostali na lúku. Konečne úľava, gratulácia atď... A až doma pri sťahovaní fotiek som si uvedomil, že na ďalšieho jubilejného diviaka som musel použiť ľahké delostrelectvo...Budem ja už radšej používať len tú moju bloncku. Tam na spamätanie treba po rane výrazne kratší čas. LaLZ!