Úspech na svitaní

Ranné poľovačky majú neopísateľné čaro! Nikoho z našej chatovej zostavy sa mi nepodarilo presvedčiť, aby išiel so mnou von na svitaní. Jedine Dana som dotlačil k tomu, aby ma aspoň odviezol na obľúbené miesto. Na chatku už prídem aj pešo. Je 4.00, keď vystupujem z auta a schádzam hrabovou žrďovinou na lúku, ktorú zhora ohraničuje les a zdola slnečnicové pole. Idem pomaly rozhraním lesa a lúky k asi 100 m širokému pásu starej nepokosenej trávy, pretože predpokladám, že diviaky sa budú vracať z nočnej hostiny práve tade. Napriek 200 m vzdialenosti jasne počujem zvuk lámanej slnečnice. Ešte sú tam! Vidím aj pohybujúce sa tiene, ale to odbieha vysoká. Ostávam stáť v strede pásu trávy. Lámanie pokračuje. Je 4. 45, keď v ďalekohľade spozorujem osamoteného diviaka, ako sa suchou trávou pohybuje presne na mňa. Kľaknem si (najradšej tak strieľam), odistím a už ho mám plný puškohľad. Zamierim za ucho a bum. Diviak ostáva v ohni. Chvíľu čakám, diviak odkazuje, ale potom zhasína. Opatrne s odistenou puškou pristupujem k nemu odzadu, rešpektujúc jeho telesné proporcie. Dostreliť ho však už nie je treba. Ostáva jedna neľahká úloha. Zobudiť chlapov, nech berú auto s vozíkom a idú mi pomôcť. Keďže neberú mobily, idem peši a dávam im budíček. Nezaobišlo sa to bez frflania, ale keď uvideli kanca, stíchli. Odhadujeme, že váži okolo 170 - 180 kg. Vzdávame mu poslednú poctu a potom transport k chatke. Ešte trocha spánku a potom nasleduje práca a patričná oslava úlovku. Zbrane pridám onedlho. Lovu zdar!