sobotný kanec

Vychádzam z doliny na vrch Kiarovskej. Nie som jediný, aj mesiac sa akurát odlepil od horizontu. Tlmeno červená guľa ešte len slabo prisvecuje kraju. Vyťahujem z batohu termosku a nalievam si čaj. Keď sa náš pomocník naplno rozsvieti, poberám sa vrchom v smere na laz. Kráčam pomaly, nenáhlene. Po chvíľach sa pristavujem a načúvam večeru. Voľade podo mnou v boku počuť diviaky, a oproti..aha...ďalšie. To už kľačím a cez trieder pozorujem menšiu čriedu, ktorá to má namierené mojím smerom. Mám ich ako na dlani. Väčšia z dvojice diviačíc ma zbadá a po čersvom siatí príde ku mne na pár krokov. Zoberie môj vietor, aj svoj "rúdlik", a následne odtiahne do porastu. Hmm, pekne. Takúto partiu by už mohol aj dáky rytier sprevádzať o tomto čase. Chvíľu čakám. V momente, keď chcem pokračovať v chôdzi, z miesta, z ktorého dokvitli diviaky, praskne haluz. To už znova kľačím a uprene sledujem protiľahlý kraj porastu. Po ďalšom puknutí už zaznamenávam pohyb. Veľká čierna machuľa opustila bezpečie lesa. Ďalekohľad mi vykresľuje dokonalý diviačí obraz, hrubého kanca, ktorý ako kopov nasleduje voňavú stopu diviačíc. To všetko v skromných, no o to čarovnejších mesačných tónoch. Z pokľaku zalícujem.Aj tento nepatrný pohyb diviaka pristavuje.Záblesk z hlavne mojej gulovnice bolo posledné čo zazrel.Lovu zdar.