Splnová skalačka.

Včerajší spln, priam lákal na nočnú postriežku. Na to, že je 15 februára, v podstate stred zimy, to vôbec nevyzerá. Po snehu v Bratislave, ani pamiatka a 10 stupňové teploty... No, ale plný očakávania vyrážam na posed. Po diviakoch ani stopa, preto som predpokladal, že táto vychádzka bude skorej o kunách alebo líškach. O štvrť na sedem večer zasadám. Posed v Pažitnej záhrade, sa stal mojím útočišťom. Stojí tu už 10 rokov, v duchu premýšľam, že bol svedkom mnohých mojich úspechov, ale aj neúspešných postriežok. Mám rád toto miesto. V tichosti sa rozbalím, pripravím fidlátka a v kľude čakám. Pomaličky vychádza mesiac, vietor, ktorý cez deň v Bratislave dul, sa ukľudnil a ostáva bezvetrie a tichúčko. To je ono, každý aj vzdialený krok a pohyb zveri, je už dávno počuť, ešte skorej, než sa zver objaví na scéne. Prichádza slušne nasadený srnec šestorák, ktorý má parožky v lyku, snáď aj 10 cm nad uši, chvíľu sa zdrží a odchádza, o chvíľu prejdu pred posedom srna so srnčaťom. Je asi 20.00 mesiac osvetľuje priestor pred posedom, takou intenzitou, že sa dá čítať. Odrazu počujem rýchle drobučké kroky a skoky pred posedom, dvíham trieder a už vidím pôvodcu. Skalačka, asi na 35m poskakuje, pri vnadisku. Opatrne beriem guľobrok, poistka je dielom okamžiku, krátko zamierim, a pohladím kohútik. Ostrá svižná rana, brokovej dvadsiatky, a kuna ostáva, ako prikovaná na nástrele. Rýchlo prebíjam a ešte ju chvíľu sledujem. Je to dobré. Zaisťujem a v duchu si ešte raz prebehnem uplynuté okamžiky. Moja ôsma skalačka. Posielam otcovi sms, a čakám ďalej. Ešte niekoľko krát, mi prichádza na scénu srnčie. Tíško pozorujem, už štvrtého srnca, za tento večer a v duchu analyzujem, ktorý bude výradový. Dvaja gombičkári, jeden šestorák a jeden špicák zarovno uší. O 23.00 sa balím, beriem úlovok a spokojný opúšťam tento, môjmu srdcu blízky kút, nášho revíru. Lovu zdar.