popis: Celý deň som bol ako na ihlách - robota mi akosi nešla a keď som sa zapozeral do okna kancelárie, myšlienkami som bol už v revíri a "sníval" o líškach. Cesta z práce bola skoro nekonečná a hlavne neporovnateľná s časom potrebným na...Celý deň som bol ako na ihlách - robota mi akosi nešla a keď som sa zapozeral do okna kancelárie, myšlienkami som bol už v revíri a "sníval" o líškach. Cesta z práce bola skoro nekonečná a hlavne neporovnateľná s časom potrebným na moje vystrojenie sa na večernú posliedku (keďže s výnimkou zbrane som do lesa ako pionier - vždy pripravený). Ešte rozlúčenie sa s priateľkou, ktorá síce za mnou nehodila metlou (podľa povery na dobrý lov), ale zato dosť "milým" pohľadom, ktorý sa vyrovnal prinajmenšom takej malej metličke. Po zapísaní sa do knihy návštev prehodím ešte pár slov s kamarátom - kolegom poľovníkom a hor sa do revíru. Po zaparkovaní auta počujem z miesta, kde sa nachádza posed, na ktorý som sa zapísal, štekot. Tento mi čiastočne pokazil náladu, no vybral som sa rýchlym krokom k posedu. Na zbytkoch snehu som rozpoznal stopy dvoch väčších psov a ich "pána". Zasadol som na posed a asi o 10 min. počujem ako sa neďaleko za posedom niekto rozkašľal a zaštekanie. "Paráda, už mám dopoľované", pomyslel som si. Vlčiak so sukou kríženého labradora od chlapa odbiehajú na dobrých 500 m a viac. Samozrejme oba psy bez obojkov. Aspoň vidím, že minulotýždňová debata s majiteľom psov nemala význam. Keďže táto trojka rýchlo odišla autom domov a mne psy nezavetrili priestor pred posedom, akú takú nádej som ešte na úspešnú poľovačku mal. Bolo cca 19,00 hod, keď som prvý raz skúsil vrešťadlo. Po druhej sérií už vidím prichádzať lišiaka priamo ku mne. Zavŕzganie posedu ho otáča o 180° a dívajúc sa na posed odchádza preč. Chvíľu som ho nechal, no potom prišla na rad myškovačka. Tá ho znova prinútila pobrať sa mojím smerom. Moja 6,5-ka už sedela v pleci opretá o baranicu v okienku posedu. Odkladám myškovačku a ďalej už len cmukám, pričom potichu odisťujem a krížikom už hladím približujúceho sa lišiaka. Čakám, kým sa mierne natočí a ja opäť raz skúšam jemnosť spúšte. Lišiak značí zásah, no odbieha z posledných síl do kríkov. Päťminútové premýšľanie nad výstrelom a schádzam dole. Na nástrele pár kvapiek farby, v stope a zbytkoch snehu sem tam kvapka. V trnkovej medzi žiadny sneh, čo znamená predĺženie tohto večerného príbehu do ďalšieho dňa. Druhý deň poobede prichádzam do revíru so slabou dušičkou a Igom, ktorý ešte presne nevie, čo od neho potrebujem. Neďaleko od nástrelu mu dávam farbiarske vodítko a obojok. Tu už aj on začína tušiť, čo bude následovať. Nástrel sa mi však, i keď bol dobre označený, rozpustil s poslednými zbytkami snehu... No nič, aspoň to skúsme. Dávam psa na nástrel a po chvíli sa zapiera do remeňa. Nemôžem nájsť ani len kvapôčku, nič,.. Príde ku kríkom, presne tam, kde včera skončilo moje stopovanie. Nastáva brodenie sa kolenačky po diviačom chodníku, pod trnkami a hlohami, sledujúc vlniaci sa koniec remeňa. Po 100 metroch "ružovej" prechádzky sa remeň zastavuje a ja sa pomaličky predieram k Igovi, ktorý niečo ryšavé vyťahuje spod vývratu. Po vytiahnutí všetkých nás z krovia urobím aspoň mobilom pár snímkov a ideme šťastní domov, kde Igovi dávam "mäsité ĎAKUJEM". zobraziť celý popis