Posplnovy diviacik

Vysedávanie na posede pri mesiačiku neprinášalo úspech. Diviakom sa nechcelo von z krytu lesa. Večer sedím už konečne doma a rozmýšľam kam pôjdem ráno....hlavne prikrmiť. Pohľad z okna do zahmleného svitania ma trošku odrádza ale pud je silnejší. Výbavu mám na sebe ešte vak kukurice a ide sa v ústreti nového dňa. Hm, zase neboli, premysľam keď vysypavam kukuricu , nevadi aj iným treba. Stojim so zapalenou cigaretou a premyšľam kadiaľ ísť. Verch je môj čieľ lebo dolina je pochodená krížom krážom. Kráčam a užívam si pokojné ráno. Narážam na čerstve stopy po diviakoch ktorý si hodovali v naprotivnom svahu na bukvi a cez dolinu sa vracajú do húštin na Verchu. Kráčam za nimi, čo ak ich ešte zastihnem. Po strmom výstupe odpočívam na zvažnici a môj pohľad smeruje k rubaniam. Vykročím pomaly a po pár metroch registrujem na 70metrov pohyb. Dva diviačiky vychádzajú z malinčia. V streľbe mi bránia konáre , preto rýchlo kľakam a v puškohľade hľadám cieľ. Diviačiky odskakuju. Do kelu v duchu hromžím. Ale čo to ďalšie kusy klusom pretínajú cestu, chytám krížom menší kus. Vystrel hučí dolinou a diviačik po pár metroch zhasína. Zálomok , úľava, šťastie , napetie. Stojím a premýšľam , čo stačí ku šťastiu. Ďakujem patroni. LOVU ZDAR.