Človek sa celý život učí...

Poznáte to, hodená, uchvapená rana, človek je na seba nasratý a ešte ani neprišiel na nástrel... Na nástrele ani kvapka farby, žiadna striž, no proste nič. Diviaky odbehli pekne v "šnúre" za sebou.Prejdem po stope ešte povinných sto metrov a nasleduje telefonát kolegovi, že som to zase doje...l. A ešte aj ten jazvec nie aby poslúchol ale vybral sa po stope... Hromžím nadávam a takto sa pomaly beriem smerom kde som to mal naplánované... Zrazu počujem asi 300m odo mňa "hrubé" hlásenie mojej suky, púšťam farbiarku a po cca minúte sa spustí riaden koncert. Ešte stále ma ani nenapadlo, že môžu držať môjho diviaka, avšak beriem pušku do rúk a pomaly proti vetru sledujem hlas mojich súk. Asi po 500 m nachádzam v stope farbu zmiešanú s obsahom trávnika a je mi jasné čo sa deje. V bukovej prebierke zamierim prasaťu na hlavu a ked psy stoja bokom CVAK ako by do mna udrel blesk, pozerám na zbraň, nechápem, zlomím, vytiahnem neodpálené GECO, vymením patrón a asi po pár sto metroch druhou ranou prasa dostreľujem. Okamžite kontrolujem prvú ranu... Koniec rebier... No múdrejší nie som. Jazvec sa snaží zožrať celého diviaka a ja si uvedomujem, že toto je presne ten okamih kvôli ktorému poľovník chová svojich štvornohých pomocníkov...