MOJ PRVY

23.4.2011 som vstaval už o 5.00 keďže som bol s kamarátom dohodnutý že dôjde po mňa na chatu a pôjdeme na diviaky. Čakal som ho asi 45min a keď nechodil ľahol som si naspäť do perín. Ani nie za 20 min mi vola s tým že zaspal a po rýchlej dohode kde sa stretneme som skočil do topánok, zobral pušku a ponáhľal sa na dohovorené miesto. Už po 100 metroch od chaty som v lesnom potoku vedľa ktorého som sa mal prechádzať na dohovorené miesto začul fučanie, kvikot a praskanie konárov. cely roztrasený volám kamarátovi sú tu diviaky ponáhľaj sa. On strieľaj.. Hovorím mu: nevidím ich len počujem.. času bolo málo keďže lomoz sa pomaly vzďaľoval a zrejme ho diviaky zavetrili keďže bol cca 150 metrov za mnou. Chcel som zísť do potoka no obával som sa toho že ak budem dolu medzi stromami a diviaky sa vyplašia náhodou nejaký vybehne, kamarát streli a tým ohrozý mňa keďže potok bol v tých miestach husto zarastený. Rýchlo som sa vydal hore cestou až som došiel k lúke kde som predpokladal že vybehnú z potoka na lúku. Zastal som, odistil pušku a čakal. Z ľavej strany som začul veľký lomoz a tušil som že už sú blízko ako sa tak rozhliadam po lúke cca 50 metrov odo mňa som zbadal 5 lanštiakov pasúcich sa na rannej, rosou zmáčanej tráve. Ovládlo ma vzrušenie a cely som sa roztriasol zdvihol som pušku, zamieril a znova ju zložil. Medzitým sa mi roztriasli aj kolena a tak som ich ešte tridsať sekúnd pozoroval ako sa spokojne popásali medzitým mi hlavou preblesklo plno myšlienok jedna z nich čo ak netrafím aj keď si myslím že nie som zlý strelec no predsa len na diviaka som strieľal prvý krát a k tomu len z brokovnice. Po krátkom zaváhaní som rýchlo zamieril a potiahol kohútik na mojej 12ke. Rannú prírodu a štebotanie vtákov preťala rana výstrelu po ktorej na pár sekúnd všetko stíchlo a bolo počuť len plačlivý kvikot lanštiaka a dupot unikajúcich diviakov. Bolo mi jasne že som neminul svoj ciel. Podla pohybu na nástrele a hlasného kvičania som sa uistil že diviak dostal ranu na chrbticu a bude treba dostrelnou ranou ukončiť jeho trápenie som sa ponáhľal na nástrel a druhou ranou na hlavu som ukončiť jeho trápenie. To už prichádzal kamarát ktorý mi gratuloval k prvému úlovku. Po vzdaní úcte ku zvery a odfotografovaní sa z úlovkom som bol stále roztrasený že som tomu nemohol uverit ešte par hodín.. Moje poďakovanie patri najmä môjmu dobrému priateľovi R.M., ktorý mi umožnil prežiť tento neopakovaťeĺný a pre všetkých poľovníkov nezabudnuteľný zážitok a radosť z prvého úlovku. Diana a sv. Hubert ĎAKUJEM. LaL Zdar