Medved a železo - legenda nebo skutečnost? - diskusia

Jaro pri všetkej úcte k tvojim vedomostiam, zadávateľ témy položil v poslednej vete jasnú otázku, na ktorú sa nedá odpovedať inak, len že táto skutočnosť už bola prekonaná. Medvedia populácia je taká rozsiahla a synantropná, že sa stala dennou zverou a pri zháňaní potravy všetky obavy idú bokom. Nie len zo všetkého kovového ale i z najväčšieho konkurenta človeka. Pamätám si časy pred takmer 30 rokmi, keď som ako mladý stredoškolák a adjunkt zeleného cechu mohol s krstným otcom - správcom v Kráľovej lehote chodiť sledovať vnadiská a prítomnosť medveďov pred odstrelom zahraničnými hosťami. Boli opatrnejšie ale kone na vnadisku boli priviazané kovovým lanom s LKT o najbližší peň a ak medvede nespozorovali prítomnosť človeka, chodili pravidelne. Dnes ak chcem natočiť medveďa, počkám na krásny slnečný deň a viem kam mám ísť do dubín, porastov drieňa...atď a nájdem ich. Mrkni moje posledné videá. Macov natáčam vyslovene cez deň a na bezprostredné vzd. často menšie ako 20 krokov. Medvede o mne dokonca mnoho krát i vedia a niekedy sa vzdialia ale často ma úplne ignorujú. To čo platilo pred 20-30 rokmi už neplatí. Dokonca ani to čo bolo pred 10 rokmi. A s postupom času si to veľmi dobre uvedomujem. Nik tu predsa neútočí na skúsenosti prof. Komárka. Sám som nadšeným obdivovateľom jeho pútavého literárneho štýlu. Ale mnohé jeho skúsenosti sú už dnes prekonané. Ako písal Tóno (a ten tiež nepíše len tak do vetra)...kto chodí po lese s otvorenými očami, vie kde je "sever".

dať hlas príspevku | počet hlasov: 11

Viacerí tu na to zabúdajú, ale aby som nekrivdil, mnohí na to už predo mnou poukázali, že správanie sa zveri časom takisto mení, prispôsobuje sa novým podmienkam. Keď som začiatkom osemdesiatych rokov začínal na Poľane, ešte sa vnadilo živočíšnou návnadou na jar a nakoľko sa v tých časoch toľko nekompetentných ľudí netáralo po horách, vnadilo sa pri chatách. Bolo dobrým zvykom medveďa a jeho mravy dobre odsledovať, aby hosť prišiel viac-menej na isto. Aby však naša stopa, ktorú sme zanechali našim príchodom „zostarla“, na chatu sme museli prísť s veľkým časovým odstupom. Chatu sme si vždy riadne vykúrili, niečo pojedli, popili, zahrali si mariášik, ale čo bolo podstatné a k čomu speje aj môj príspevok, minimálne hodinu až hodinu a pol sme museli nechať oheň v krbe vyhasnúť, aby sme medveďa neodplašili. A veru sme nesmeli zakúriť ani nad ránom, až kým sa úplne nerozvidnelo, hociako nám už bola zima. Odvtedy uplynulo nejakých 35 rokov a hladné medvede nejdete odplašiť od kontajnerov ani bubnom. Ale to už je iná téma, analyzovaná v inom vlákne. ◄ reagovať

dať hlas príspevku | počet hlasov: 7