Ja osobne by som majiteľov poľovných psov bez PP rozdelil do viacerých skupín, napríklad:
1. majitelia, ktorí sú pohodlní poriadne sa venovať psovi, prípravám na skúšky, výstavy a podobne. Stačí kúpiť šteňa, chovať to na dvore a na poľovačke sa hádam chytí (samouk). Na nejakého toho diviaka narazí, vlohy sa pri minimálnej snahe prejavia (majiteľ s ním pár krát zájde do oplôtku, prípadne sa čo to naň nalepí pri strelenom diviakovi).
2. majitelia, ktorí z rôznych príčin nechcú a nie sú schopní investovať väčšie množstvo peňazí do psa (nízka mzda, iné priority, rodina a pod.)
3. majitelia, ktorým súčasný systém posudzovania uchovnenia a upotrebiteľnosti nevyhovuje. Tu sa môžme stretnúť s rôznou paletou variácií.
- napríklad má výborne pracujúcu suku, chýba jej zub a nie je vhodná do chovu ale čo ho po tom, pre neho musí pes pracovať a preto nevidí prekážku napáriť ju.
- rozčarovanie zo spôsobu vykonávania skúšok, výstav.
- rozčarovanie z chovu psov kde mnohokrát kvalita ustupuje kvantite (množitelia) a pod.
Kým prvé dva body sú ľahko odstrániteľné, pri prvom dôsledná kontrola poľovačiek, vnútorná kontrola v rámci PZ, pri druhom napríklad príspevok na náklady od združenia, či priamo vlastnenie psa PZ, tretí bod je o to ťažšie odstrániteľný. Kdesi som čítal, že kým západné kultúry sú o pravidlách, východné o vzťahoch. Tu sa to len potvrdzuje, nezriedka sme svedkami rodinkárstva, prospechárstva a či už zoberieme výstavy, skúšky alebo posudzovanie kritérií chovnosti. Hádam v každom kúte sa môžme stretnúť so starým známym ruka ruku myje.. Ale s týmto sa stretneme všade (úrady, VŠ, tendre, politika, lekári), pretože to odzkradluje stav našej spoločnosti.