Stalo sa to v jedno pekné júlové ráno,presnekšie 24. júla 2003, v čase srnčej ruje. Vtedy som mal 14 rokóv. Z otcom som sa vybral na Tepličku nad Hornádom kde máme rozostavaný dom. Oco ostal na stavba a ja som si zobral vábničky a siel som sa prejsť a skúsiť šťastie zavábiť na srnca, či sa mi nepodarí neakého privábiť, bolo asi 4:00 ráno akurát sa zvidnievalo. vybral som sa do lokality Koryťňo. Je to časť ktorá je porastená hlavne krovím, kde sa vyskytuje srnčia zver a niekedy sem zablúdi aj vysoká. Sadol som si pod jeden krýk predomnou bola dolinka kde tiekol potok. Pred samotným vábením som vyčkal asi 5 minút a potom som začal vábiť vábničkou s hlasom rujnéj srny, urobil som 3 série s 1 až 2 minútovou prestávkou medzi jednotlivími sériamy. No na rujnu srnu mi nič nezareagovalo tak som skusil hlas srnčaťa. Taktiež 3 série s rovnakými prestávkami ako pri rujnej srne. Vtom som zbadal na protiľahlom kopci medzi krovím neaký pohyb. Bola to srnčia zver no pohlavie som nevedel presne určiť bolo to len na okamih. Vyskúšal som agresívnejší silnejší hlas nariekajúceho srnčaťa, ani som nedokončil sériu a už sa ku mne rozbehla srna nasledovaná srncom. Ten pocit si neviete predstaviť, neveril som vlastným očiam akú moc ma malá píšťaľka z dreva. Bol to krásny chovný srnček asi tak 4 ročný šestáčik. Stratili sa mi v dolinke. Po dlhšom čase som si myslel že sa vrátili do húštiny skade prišli. Tak som sa plný šťastia z môjho prvého srnca privábeného na vábničku pobral preč no nestihol som prejsť pár metrov a srnčí párik ktorý som privábil so silným brechotom odskočili, boli skryté v dolinke, kde som z môjho stanovišťa nevidel. Na tento zážitok nikdy nezabudnem.