Z príjemného spánku ho vyrušil prenikavý zvuk budíka. Potichu sa obliekol a šiel do kuchyne, kde už mal nachystané veci. Mal všetko čo potreboval na trojdňový pobyt v hore. Musel si oddýchnuť od neustáleho zhonu v práci. Uvaril si kávu a kým sa chladila ešte raz si skontroloval obsah svojho batoha a svoju guľovnicu kalibru 7x64. Mal ho veľmi rád, pretože ho nikdy nesklamal ako pri líške, tak aj pri jeleňovi či diviakovi. Dopil kávu a pozrel sa na hodinky. „Už je čas,“ pomyslel si. Vstal a šiel do predsiene. Obul si čižmy a vyšiel pred dom kde ho už vítal jeho verný spoločník, slovenský kopov Aron. Ktorý keď uvidel svojho pána ihneď ožil, lebo vedel že ho čaká dlhšia prechádzka ako obvykle. Všetko si poukladal na zadné sedadlá auta a psa dal na jeho obvyklé miesto v kufri. Naštartoval, zasvietil svetlá a vycúval z garáže na cestu. O 20 minút bol na mieste. Úzkou lesnou cestičkou, ktorá nebola pre jeho terénne auto žiadny problém, sa dostal až k chate, ktorá mala byť jeho domov na najbližšie tri dni. V chate si vyložil veci a rozložil oheň v krbe, doniesol z blízkej studničky vodu a dal psovi granule. Najedol sa aj on. Čakal ho dlhý deň. Na obed sa šiel poprechádzať, ale psa aj pušku nechal v chate. Šiel si prezrieť miesto kde by chcel stráviť prvý večer. Bol to posed na starom dube, pred ktorým sa rozprestierala lúka. A keďže bol tej noci bol spln mesiac osvetľoval celú lúku pred posedom. Vyšiel na posed a poolamoval konáre ktoré by mu mohli vadiť pri streľbe. Keď bolo všetko v poriadku, vybral sa späť na chatu. Potreboval si trochu zdriemnuť pretože chcel na posede vydržať aj celu noc keby bolo treba. Pes ho už čakal pri dverách a keď zacítil jeho prítomnosť za dverami, začal na nich škrabať. Odomkol dvere a hneď vybehol z chaty k najbližšiemu stromu a vykonal svoju potrebu, a poslušne sa vrátil späť. Predvečer sa vybral už s puškou na pleci a psom na remeni. Došiel pod posed psa uviazal o rebrík a vyšiel hore kde odložil pušku a vrátil sa dolu pre psa, ktorého opatrne vyniesol na posed. Našiel si pohodlné miesto na sedenie, odistil pušku a položil si ju na kolená a ticho čakal na zotmenie. Pes ležal ticho pri jeho nohách a sem tam zaskučal. Pohladil ho po hlave čo ho na dlhší čas upokojilo. Po zotmení vyšiel mesiac spoza mrakov a osvetlil celú lúku pred ním. Na lúku vyšiel srnec, bol to pravidelný asi štvorročný šestorák s vysokým bohato perlovaným parožím. Pozoroval ho cez dalekohľad. Srnec sa začal pásť a pomaly postupoval do stredu lúky. Pušku nechal na kolenách, pretože on čakal na diviaky. Povolenie ho doslova pálilo vo vrecku. V lese niečo prasklo, srnec prudko zdvihol hlavu a pozeral tým smerom. Po chvíli odskočil do lesa a na lúku vyšla menšia diviačia rodinka tvorená diviačicou a tohoročnými diviačatami. Pomalým pohybom zdvihol pušku, oprel ju o posed a bol rozhodnutý že uloví diviača ktoré stálo trochu obďaleč od ostatných. Skontroloval ešte raz či je všetko v poriadku a priložil oko k puškohľadu ale v tej chvíli diviačica sfučala a celá rodinka zmizla v lese. Zložil pušku na kolená a začal rozmýšľať čo ich vyrušilo, veď vietor mal dobrý a pes spal pri jeho nohách. Vzal do ruky dalekohľad a pozorne prečesal okolie lúky a všimol si čierny fľak na okraji lúky. Myslel si že je to len nejaký peň alebo nejaká kopa hliny, no v tom sa ta kopa pohla. Už si bol istý že je to buď medveď, alebo veľký diviak. Čierny fľak sa začal pomaly presúvať bližšie k posedu. Rozoznal že je to diviačia zver, ale ešte stále si nebol istý či sa jedná o diviaka alebo diviačicu, pretože stál čelom k nemu. Potreboval aby sa otočil bokom aby videl či má na bruchu štetôčku alebo nie. Bol tak rozrušený, že si ani nevšimol že pes už neležal ale sedel ešte bližšie ako predtým. Modlil sa aby sa vietor neotočil, lebo mal možno pred sebou svojho životného diviaka. Po druhý-krát vzal pušku do rúk a namieril na čierny fľak ktorý už bol v strede lúky. Mieril mu na hlavu no dať prst na spúšť sa neodvážil, v tej chvíli pes ticho zaskučal. Diviak sa otočil a ponúkol mu svoj pravý bok. Ako náhle uvidel na jeho bruchu štetôčku, kríž puškohľadu presunul za lopatku a potiahol spúšť. Z pušky vyšľahol plameň ktorý ho na chvíľu oslepil a nevidel či diviak značil zásah. Zložil pušku a z vrecka vytiahol cigaretu ktorú potreboval aby sa upokojil pretože bol celý roztrasený. Po dvadsiatich minútach zniesol psa z posedu a vybral sa s ním na nástrel. Srdce mu poskočilo v hrudi keď mu pes ukázal farbu. Pustil ho z remeňa a šiel pomaly za ním s odistenou puškou v rukách. Zachvátila ho nesmierna radosť keď začul radostné hlásenie psa. Rozbehol sa za ním. Keď uvidel že čo to zastrelil roztriasli sa mu kolená. Pod starou borovicou ležal asi tristo kilový diviak a na ňom víťazne stál Aron. Psa uviazal o blízky strom a dal sa do prezerania úlovku. Za lopatkou našiel malú dierku a z nej vytekal malý pramienok krvi. Strela neminula svoj cieľ. Trafil ho presne na komoru a aj napriek tomu dokázal odbehnúť skoro dvesto metrov. Zbrane sa mu v mesačnom svite len tak leskli a trčali z čeľuste viac ako 9 centimetrov. Pokúsil sa ho otočiť aby ho mohol vyvrhnúť. Ani s ním nepohol. Musel sa vrátiť naspäť na chatu a autom ísť po pomoc do blízkej dediny kde bývali aj členovia združenia kde poľoval aj on. Vzal psa a vydal sa smerom k chate....