Vstávam ešte pred zazvonením budíka a pohľad  z okna neveští nič dobré. Zobúdza sa posledný ďeň roka 1988,je Silvestra,a krajina za oknom je zahalená závojom hustej hmly,fúka dosť silný vietor a teplomer ukazuje -3 stupne.Túžobne pozerám na vyhriatu postel no nejaká neovládatelná sila ma ženie do nepohody.Rýchlo sa obliekam berem prichystanú zbraň a ostatné potrebné veci na poľovačku a už ma auto vezie mliečnou krajinou v ústrety novému dobrodružstvu.Cieľom mojej dnešnej vychádzky je lokalita Dolinky kde som často vídal veľkého,krásne vyfarbeného,lišiaka.Hoci som sa všemožne snažil dostať sa k nemu na dostrel nepodarilo sa mi to..Bol mazaný všetkými masťami a neskutočne opatrný.Čo ak by sa mi to podarilo dnes v tomto nečase?....Vychádzam z auta a už po pár krokoch k štandu,kde som ho vídal najčastejšie,zisťujem že čakať do rozvidnenia nebude žiadna sranda.Hoci som sa teplo obliekol po pár minútach je mi solídna zima.Hmla je tu vari ešte hustejšia a vetrisko fučí ako o život.Útočisko hľadám pod starým košatým smrekom no jeho konáre ma pred nepohodou vôbec nechránia. ,Záchranu som našiel na kraji malého prieseku kde pod klembou stácej hory rastie bujná mladina.A čuduj sa svete po vetre tu niet ani pamiatky len stony okolitých vysokých smrekov dokazujú že fučí stále rovnako.Vyberám si stanovište čo možno s najlepším výhľadom a nabíjam zbraň.Pomaly sa začína rozvidnievať. Pozerám na hodinky.Je o desať minút sedem keď tu zrazu udalosti nabrali rýchly spád.Hmla sa z ničoho-nič tratí ako keď na okne odhrnite záclonu a mňa sa zmocňuje silné vzrušenie.Berem do rúk ďalekohľad a pozorne prezerám kraj mladiny.Netrvá dlho a evidujem pohyb zveri.Á už si tu lišiačik. Zver pomalým ladným poklusom vybieha na priesek a moje ruky s ďalekohľadom prepadla náhla triaška a dych sa mi mimovolne zrýchluje.V riedkom hmlistom opare sa na prieseku na nejakých 150-160 m objavuje VLK ! V okamihu je v rukách zbraň a krížom puškohľadu hľadám siluetu šelmy.Sivý tieň je však v pohybe a majstrovsky sa kyijúc za poválané kmene stromov na prieseku sa blíži ku mne.Keď je už vo vzdialenosti nejakých 60-70 metrov prichádza na otvorené priestranstvo a vtedy sa hromovým hlasom ozvala moja kozlica.Vlkom trocha trhlo a prudkým behom mi mizne za malým kopčekom po mojej pravej ruke.Vary som chybil?Na takú malú vzdialenosť?Myšlienky sa mi víria v hlave rýchlosťou blesku.Uvedomujem si že v smere úniku mojej obete je otvorený terén kde by som mohol ešte vystreliť.V okamiho lámem zbraň v snahe prebiť guľový náboj keď v tom moju pozornosť upúta niečo iné.Priesekom,rovno na mňa ,sa rúti druhý vlk oveľa väčší ako ten na ktorého som strieľal.Pohyby so zbraňou vlčia opacha spozorovala a zastala vo vzdialenosti možno 15 krokov.Vyťal na mňa zubiská a z hrdla sa mu dralo hlboké vrčanie.A ja so zlomenou zbraňou,v podstate bezbranný,cítim ako mi vlasy,aj tie čo som na hlave nemal,dvíhajú pokrývku hlavy.Priznávam  tak som sa dávno nebál ako v tej chvíli Po zhodnotení situácie sa vlčisko otočil a zmizol v blizkom lese.Konečne som prebil zbraň a ďalekohľadom prezerám nástrel.Ten pohľad ma čiastočne upokojuje,na snehu totiž vidím farbu.S odistenou kozlicou sa vydávam po pofarbenej stope.Nemusel som ísť ďaleko presne 60 krokov od nástrelu na bielej snehovej perine s prestrelenou komorou,,ležala moja obeť....Stojac nad takým úžasným stvorením akým vlk bezpochyby je je niečo neskutočné.Tie pocity sa nedajú pri najlepšej vôli opísať.Treba to len prežiť.Po chvíli zisťujem že som ulovil vlčicu.Tak ten čo mi nahnal taký strach bol jej druh.Škoda tej zlomenej zbrane,v brokovej hlavni som mal totiž brok 5,2 mm a na tú krátku vzdialenosť...Vlčica vážila 36 kg mala 5 rokov a obodovali ju na 39,22 boda.Šiel som na lišiaka ulovil som vlčicu Diana vďaka ti za priazeň stokrát vďaka.Lovu zdar priatelia.