Poľovníctvo IBO
dnes je piatok,  27. január 2023,  meniny má Bohuš,  spln: 5. február 2023,  dnes východ slnka: 07:24,  dnes západ slnka: 16:33
Kniha návštev revíru - online manažér revíru

Dozrievanie - príbeh

autor: off tifo
pridané: 25.11.2017 21:13
Dozrievanie
Keď som v roku 2001 úspešne zložil poľovnícke skúšky a získal poľovný lístok, išiel som sa od radosti zblázniť. Je to ako keď chcete dosiahnuť nejaký vrchol a keď ste už na ňom, tak sa neviete vynadívať na svet pod ním. Ja som bol vtedy tak nadšený, že som si myslel, že v živote má zmysel iba poľovníctvo. Stále som naň myslel, často som o ňom rozprával, dokonca sa mi o ňom aj snívalo.
Veľmi som sa tešil, ako budem zbierať jeden zážitok za druhým, ako sa budem donekonečna túlať prírodou, ako budem skoro ráno vstávať aby som mohol na posede privítať slnko, ktoré svojimi lúčmi postupne vyzlečie krajinu z čiernych šiat a dá jej šaty všetkých farieb a odtieňov.
Keď mi na babkinej 80-ke podal môj ujo pozvánku na poľovačku na bažanty a zajace v ich revíri, tak som bol v siedmom nebi. Ich revír v podstate susedí s našim a tak som sa rozhodol, že by bolo škoda neísť pešo naprieč oboma revírmi, samozrejme nie v deň poľovačky, ale v jej predvečer. Prečo o tom píšem. V tých dnoch mrzlo, teplomer ukazoval takmer -20 ºC a snehu bolo, aspoň na poliach, čo si pamätám, niekde aj vyše kolien. Jednoducho záveje. Vyrazil som okolo 14-tej popoludní a naivne si myslel, že do Nových Sadov prídem za dve hodinky, práve keď sa začne stmievať. Ale moje nadšenie a opojenie poľovníctvom, mi trošku pomotalo hlavu. Vysoké záveje a celkovo náročná cesta ma vysiľovala a už na začiatku som pochopil, že to za dve hodinky nedám. Myslel som si, že keď bude nejaký problém, jednoducho zavolám ujovi, že budem trošku meškať, keďže ma mal čakať v Carovinách pri poľnohospodárskom družstve.
Prvú hodinku som si užíval i napriek všetkému, bol som šťastný, že som v prírode a zasnežená krajina je pre poľovníka a navyše začínajúceho, veľmi atraktívna. O ďalšiu hodinku sa začalo stmievať a ja som si myslel, že cestu poznám, veď som v detstve chodieval s ujom na sluky či odchyt zajacov. Mal som celkom prehľad o ich revíri. Problém ale nastal onedlho, ako sa zotmelo. Už som bol dávno za hranicou nášho revíru a ocitol som sa na veľkej parcele, keď tu zrazu padla hmla. Neviem prečo, zrazu som nevidel takmer nič, nevidel som pred sebou už ani les, ktorý bol mojim orientačným bodom a tie záveje mi po viac ako troch hodinách dosť ubrali síl. Ako som si myslel, že keď bude zle, zavolám mobilom ujovi. Vytiahnem z hubertusu mobil a čo ma prekvapilo, ten sa v dôsledku zimy jednoducho vybil. A tak som vysilený blúdil hmlou v zime, všade okolo len sneh,žiaden strom, len a len pole.
Nakoniec som šťastne prišiel na miesto určenia, vysilený, ale nadšený, že na druhý deň zažijem svoju prvú spoločnú poľovačku na drobnú zver so záverečným posedením na poľovníckej chate pri avizovanom srnčom soté v pomarančovej omáčke s čučoriedkami.
Skrátka, keď má človek „pomotanú“ hlavu, nevidí riziko, či nebezpečenstvo.
Na tejto poľovačke som sa postupne zoznámil s členmi združenia, ktorých som si pamätal, keď som bol ešte chlapcom a pomáhal pri odchyte zajacov resp. keď som robil honca. Jedného som si pamätal zvlášť. Bol to človek, ktorý svojim vonkajším zjavom a prejavom pôsobil tak, ako by v revíri býval od rána do večera. Bol perfektne a štýlovo oblečený, mal bradu a na hlave klobúk, kde som si ja, ako milovník detailov, prišiel na svoje. Na klobúku mal okrem diviačej štetky ešte vlastnoručne vyrobený odznak zo šikmo odrezaného parohu na ktorom mal nalepené paletky (pierka) zo sluky, čo je veľká vzácnosť. Odznak bol evidentne vyrobený v domácich podmienkach a hoci nevyzeral ako odznaky, ktoré si dnes kúpite na každom poľovníckom kultúrno – spoločenskom podujatí, dýchalo z neho čosi, čo ma utvrdilo v mienke o tomto poľovníkovi, a síce, že je poľovníkom telom a dušou. Jeho správanie bolo "poľovnícky decentné", verbálny prejav svedčil o jeho odbornej erudícii, a rešpekt, ktorý prejavoval iným, mu bol v hojnej miere vracaný z každej strany. Hneď som si pomyslel, že to bude moja krvná skupina, že je pre neho prvoradé len poľovníctvo. Pri jednej debate mi raz povedal: „Ja som v prvom rade otec rodiny, potom mám zamestnanie a poľovníctvo je až potom“. To ma zarazilo. Postupne, ako som si prežíval a užíval svoj poľovnícky život, tak som na túto jeho vetu pomaly zabudol. Prišla mi na um až dnes, takmer po 16. rokoch, keď som si uvedomil, že chodím do revíru stále menej a menej. Rodinné povinnosti, radosť z vytúženého otcovstva a aj moja práca, ktorú mám naozaj rád, mi otvorili v hlave dvierka, kde bola roky skrytá veta onoho poľovníka: „Ja som v prvom rade otec rodiny, potom mám zamestnanie a poľovníctvo je až potom“.
Dnes môžem povedať, že som sa s touto filozofiou stotožnil. Poľovníctvo nemám o nič menej rád, naopak, odhalil som aj jeho inú stránku, kde sa síce strieľa, ale už menej ako v mojich začiatkoch, kde sa vychutnáva ranné brieždenie, kráčanie po orosenej ďateline, vôňa práve pokoseného obilného poľa, vôňa kvitnúcich agátov, radosť zo svojich psíkov keď preháňajú zver, radosť z posedenia s poľovníckymi kamarátmi...
Človek postupne zreje, dozrieva a aby dozrel, musí prejsť niekedy dlhou cestou na ktorej postupne spoznáva a zisťuje, že „to na začiatku“ a „to teraz“ je iné...Pre mňa krajšie...
počet zobrazení: 2 033
počet hlasov: 29
kategória: iné
 

Aký je dôvod vášho označenia za nevhodný?

komentáre

off tifo , 28.2.2020 o 17:03

Zdravím Ťa, DCKE! Ďakujem za Tvoj príspevok a prajem všetko dobré

off DCKE , 5.11.2019 o 17:13

Zdravím tifo! Čítam Tvoj článok síce dva roky po uverejnení, ale nevadí, lebo jeho obsah je nadčasový. Je to presne tak ako píšeš a myslím si, že sa to ani nikdy nezmení. Mám na mysli tú podstatu, že mladý človek pochopí spätne rady starších až bude sám v ich veku. Vtedy uzná, že ten starší mu chcel dobre poradiť, lebo už to zažil. Ale mladá bezstarostná hlava, bez vážnych povinností, telo plné sily a dospelosť v občianskom preukaze je často zdrojom naivných predstáv a plánov a rady starších sú preňho smiešne, zastaralé alebo zbytočné - veď som dospelý a ja už všetko viem. A k tej druhej stránke obsahu Tvojich článkov - príroda ako ventil na vypustenie pretlaku v duši - absolútne sa s Tebou stotožňujem, pre mňa je príroda mojím kostolom, kde sa psychicky aj fyzicky vyliečim aj z toho najhoršieho. Desí sa ma len to, že tempo dnešnej doby, bezmedzná chamtivosť tzv. smotánky, kde sa obed podáva na pozlátených jedálenských servisoch, nám resp. našim deťom, tento očistec duše zlikviduje, pretože veľké peniaze treba "pretaviť" do betónových džunglí. Takže užívajme si a chráňme prírodu aspoň v takom stave v akom je. Prajem Ti veľa pekných chvíľ v Tvojej doline, lese alebo pri rieke, neviem čo všetko máš okolo seba. Zdraví Ťa DCKE

reklama

výkup parožia, zhodov a trofejí