Rozprávanie starého poľovníka

Príbeh, čo vám rozpoviem, sa odohral veľmi dávno. Vyrozprával mi ho dnes už nežijúci poľovník,

nazvime ho Samo Sršeň. Mal syna Jana. Keďže chcel, aby kráčal v jeho šľapajách, brával ho sebou

na postriežku. Tak tomu aj teraz bolo. V októbrovom splne sa do posedu usadili. Na okraji lúky s

okolím splýval, takže zver, čo sa tam chodila pásť, nemala o ňom ani páru. Konáre hustého smreka

ho dokonale maskovali.

A tu sa príbeh práve začína. Sršeň rebríkom do posedu vojde. Trošku sa bokom odtiahne, robiac

pľac synovi. Jano dvere ticho privrie i okienko otvorí, podopierajúc rám paličkou. Samo na hodiny

pozrie.

„Budú štyri!“ utrúsi ledabolo. Cigarety z vrecka vytiahne, ponúkajúc jednou i syna.

„Na! Ešte po jednej vyfajčíme, kým dačo príde.“

Jano sa veru nedá dvakrát ponúkať. Okamžite vo vrecku za zápalkami šmátra. Začína sa mrkať.

Denného svetla čoraz viac ubúda. Sotva mesiac spoza hory nazrie, už lúkou lišiak prebehne.

Prešmykne sa vysokou mätou, hľadajúc chodník ku kŕmeniu. Čosi tam uchmatne a hybáj späť do

smrečiny. Chvíľu v nej čučí, ale opäť sa zakráda, snažiac sa z opatere čo-to uchmatnúť. Divadlo,

ktoré predvádza, trvá polhodinu. Odrazu ako gáfor zmizne.

„Už niečo ide!“ zašepká Samo. Jano sa nervózne pomrví.

„Medveď! Fí bisťu. Poriadny! Bude mať aj tristo kíl,“ doloží po ošacovaní v ďalekohľade.

„Netáraj! Kde by zobral?“ oponuje otcovi.

„Neprieč, žabec!“ zahriakne ho.

Kým sa handrkujú, medveď ich započuje a poďho vnohy kade ľahšie. Trieli lúkou do neďalekej

smrečiny. Neprejde ani dvadsať minút a ku kŕmeniu si o čosi menší vykračuje. Huňa sa mu len tak

prevaľuje a srsť v mesačnom svite leskne, akoby bola postriebrená. Odrazu spozornie. Hlavu do

hory zvrtne a chvíľu načúva. Potom pomalým dôstojným krokom odkráča. Lúka osirie, iba hviezdy

na oblohe sa ako drahokamy trbliecú.

„Bŕ, dáko prituhlo!“ utrúsi Samo a deku na kolená pritiahne.

„Tamto niečo vyšlo!“ upozorní Jano.

„Nevidím. Mám to z uhla. Konáre vo výhľade zacláňajú,“ vysvetľuje Sršeň.

O chvíľu sa na lúku ďalší medveď vytiahne. Široký pás bielej srsti mu krk obopína a budí dojem

goliera. V mesačnom svite s tmavohnedým kožuchom perfektne ladí, ba miestami až do čiernej

prechádza.

„Ten je krásny!“ zašepká syn.

„Máš pravdu. Je o niečo menší ako predchádzajúci,“ doloží otec. Macko sa hostí skoro polhodinu.

Spokojný a s plným bachorom sa nevedno kam stratí.

„Zrejme si ide nejakú maškrtu lariev či korienkov sladiča zháňať,“ poznamená Jano.

Ručičky hodiniek k osmičke dochodia, kým sa ku kŕmeniu ďalší odváži. V porovnaní s váhou

predchádzajúcich osemdesiatimi kilami pripadá ako „mača.“ Sprvu nesmelo dobehne. Uchmatne z

maškrty a trieli do bezpečia. Divadlo, ktoré predvádza, Sama a Jana náramne pobaví.

„To ste mali krásny zážitok,“ povzdychnem.

„Veru mali“, pritakáva a pokračuje, „ z ničoho nič zdúpnie a ozlomkrky trieli kade-ľahšie.“

„Hádam len neide ďalší?“ poznamená syn.

Jeho domnienku zvuk zlomeného konára potvrdí. Samo pohľad tým smerom upriami. Pomedzi

haluze zbadá siluetu mihnúť.

„Priprav sa! Len-čo na lúku vyjde, vystreľ!“ prikáže.

Jano sa roztrasie ako osika. Tep srdca v krku pocíti a horúčosť mu do tváre udrie. Medveď opatrne

z hory nazrie. Chvíľku postojí a potom sa ťarbavo k večeri kníše. Syn dvakrát cmukne, snažiac sa

ho zastaviť. Nič však nezaberá a spokojne vykračuje ďalej. Samo synovo cmuknutie zopakuje s

poriadne hlasným prejavom. V zlomku sekundy znehybnie, otočiac hlavu k posedu. Nocou sa výstrel

rozľahne. Rev, čo zaznie a pri ktorom krv tuhne v žilách, človeka zamrazí. Následný druzgot

postupne slabne, až celkom mĺkvo ostane.

„Na! Zapáľ si!“ otec syna ponúka. Roztrasenými prstami cigaretu berie a prvý šluk do pľúc

vdýchne.

„To bol adrenalín!“ zmôže sa sotva vyriecť.

„Dofajčíme a pôjdeme nástrel pozrieť! Nebude ďaleko. Podaj mi flintu!“ navrhne otec.

Tmolia sa lúkou krížom krážom, ale farby nikde. Lúčom svetla z baterky i horou blysnú, nič však

nenájdu. Na hrebeni Samo veľkú kaluž objaví. Ďalej sa zo strany na stranu kľukatie, tratiac sa v

hlbokej strže. Naspodku vodička žblnkoce.

„Niekde tu bude vykydnutý,“ preblysne mysľou Sršňovi a už okolie presvecuje.

„Tam je! Ešte žije,“ vyhŕkne razom zo syna.

„No bisťu! Čo ste urobili?“ vyzvedám.

Očami do silného svetla zažmurká, snažiac sa dostať z výmoľu. Už-už sa na okraj driape, keď

nocou ďalší vystrel zaznie. Maco zachrčí a zvrtne sa ku strelcovi. Samo bleskovo flintu prebije,

vyčkávajúc na príhodnú chvíľu. Chrbát od neho sotva na tri metre vytrčí. Dobre mierená rana opäť

mrazivú noc prehluší a medveďa do strže skydne.

„Jano! Kde si? Hybáj posvietiť!“ syna zhľadúva.

„Tu som,“ ozve sa dobrých dvadsať metrov ďalej.

„Pche! Si mi ty za poľovníka! Otca si nechá beštii rozštvrtiť? Nože prisvieť! Kydnem mu ešte jednu,

nech sa netrápi,“ doloží a vzápätí výstrelom slová potvrdí.

„Nešli ste hneď k nemu?“ vyzvedám.

„Kdeže, nechali sme ho tam. Vrátili sme sa do posedu pre ruksaky. Trvalo to polhodinu. Vybrali

sme sa zospodu. Kráčali jeden za druhým, svietiac si baterkou pod nohy.“

„Už bol zhasnutý?“ dobiedzam.

„Hej, ale pre istotu synovi do rúk flintu podám, hovoriac – Ak sa pohne, strieľaj! Konár odlomím a

štuchnem mu pod rebrá. Žiadna reakcia,“ dorozpráva Samo a vyfúkne modravý dym z cigarety.