Heming hunting
dnes je štvrtok,  25. apríl 2024,  meniny má Marek,  spln: 24. apríl 2024,  dnes východ slnka: 04:39,  dnes západ slnka: 18:48
poľovnícke sety poľovníctvo Terem

Keby som raz prestal z poľovníctvom... - príbeh

autor: off tifo
pridané: 9.10.2016 14:50
Keby som raz prestal z poľovníctvom...

Keby som prestal s poľovníctvom....



 



Nedávno som sa pristihol pri myšlienke, čo by som robil, keby som prestal s poľovníctvom. Táto myšlienka ma už viackrát provokačne obchádzala ale ja som ju vždy odignoroval a myšlienka sama odišla. Ako sa mení život okolo mňa, menia sa aj moje postoje a uvažujem nad inými vecami ako doposiaľ a myslím, že je to aj prirodzené. Nič netrvá večne, nič nie je stále. Život má svoj začiatok a koniec a v ňom sú rôzne etapy, ktoré sú v danom veku človeku určené. Uvedomiac si, že nemusím byť poľovníkom celý život, hoci ním chcem byť, položil som si otázku, čo by som si z poľovníckeho života, ktorý som doposiaľ žil nechal, alebo na čo by som najradšej spomínal.



Pomyselne teda odkladám moje pušky do skrine a zamykám ich. Odkladám aj svoj jediný klobúk na vešiak zo srnčích kopýtok, ktorý ma celý ten čas sprevádzal. Moje poľovnícke nože dávam do skrine spolu s ďalekohľadmi, ktoré som používal od 12 rokov až doposiaľ. Sadám si do kresla v mojej poľovníckej izbe, zapaľujem si fajku, do pohárika nalievam vínko z mojej pivničky. Pozerám na stenu, kde visia moje srnčie trofeje, periférne vidím na vedľajšej stene visiacu kožu z môjho prvého diviaka, kúsok od nej kožky z kún, na ktoré som rád poľoval s mojimi jazvečíčkami v kopách topoľovej haluziny. Zatváram oči a nechávam svoju myseľ pomaly prúdiť, ako Stoličný potok otrokovským revírom, v ktorom som prežil najkrajšie okamihy poľovníckeho života.



Vynára sa mi moje detstvo. Mám 12 rokov, milujem prírodu a predstava, že by som bol raz poľovníkom ma šteklí v útrobách tela, kde sídli asi moja duša, alebo to je žalúdok? Nie, žalúdok je potvora, klame, ozýva sa kedy nemá, duša nie, tá vie, čo potrebujem, po čom túžim...Spomínam si na svoju prvú srnčiu ruju. Nad rodnou dedinou Dolné Otrokovce, presnejšie nad pažiťou (ktorú vlastne môžem napísať s veľkým „P“, lebo každý ju tak volá), čiže nad Pažiťou, na poli, je prekosený lán bôbu. Je horúce leto a ja s kamarátom z detstva vyrážame v jeden horúci večer s ďalekohľadmi na krku „pokukať“ čo nové v prírode. Sadáme si kúsok od agačiny, ktorú u nás volajú aj „Paučinova“, alebo aj „Slimáková“ (zrejme pre jej tvar)... Zrazu na „dosky, ktoré znamenajú svet“  vychádza srna a za ňou srnec. Vychádza...ona vlastne  vybehne a on (srnec) za ňou letí ako blázon. Bežia v kruhu (ak si dobre spomínam, aj do seba narazili a spadli) a stále sa naháňajú...Po chvíli sa strácajú vo vysokom bôbe...na druhý deň ich vidíme zas, ale ona už toľko nebehá a poslušne stojí, keď on láskyplne dobiedza...Dodnes to vidím ako vtedy, také elektrizujúce to bolo...



Ďalšou spomienkou je  spomienka, ktorá ma ešte dlho mátala a naháňala mi doslova strach. Bez najmenšej námahy si ju zasa púšťam: Je jeseň, obdobie jelenej ruje, som siedmak na základnej škole a zo školského  autobusu letím rovno domov. Pamätám si ešte dnes tú menčestrovú hnedú bundu a zelenú vojenskú „ihličkovú“ čiapku, ktorú som si na seba napochytre dal. Samozrejme, na krk si vešiam ruský ďalekohľad 12x40, ktorý som dostal za dobré vysvedčenie v predošlom školskom roku. Letím po schodoch a smerujem do dvora, kde rodičia chovajú hydinu a iné úžitkové zvierence. Čaká ma tam totiž Nero, môj dlhosrstý jazvečík, ktorého brávam pravidelne so sebou (až pokiaľ rodičom na hody nevytiahol z kŕmnika 6 vykŕmených kačíc a z nízkeho zajačníka dve kotné samice králika; to už musel z domu...ale ja som ho daroval do poľovníckej rodiny).  Paradoxne, aj tento zážitok bol viazaný na rovnakú lokalitu. Vchádzam z hornej strany do Slimákovej agačiny, všetko je po starom. Prechádzam po vychodenom chodníku a obchádzam drevený „zrub“, ktorý si tam postavili starší chalani z dediny. Nero je nepokojný, na vodítku sa neustále trhá a tak ho púšťam, nech sa vybehá. Ten prebehne dolinu a už len počujem jeho piskľavý hlas. Takto to robí vždy, keď natrafí na zver. Hovorím si, asi zajac, alebo srnčie, veď u nás iné ani nie je. Zrazu som počul prasknutie hrubého konára a bolestivé zakňučanie Nera. Lesom zrazu niečo beží a to s lomozom, ktorý som doposiaľ nepoznal. Lámanie a dupot...Utekám rýchlo hore, aby som videl čo z lesa vybehne.  Na pole vybieha rúdeľ vysokej, vpredu jelenica veľká „ako svet“ a za ňou asi 5 ďalších. Ďalekohľad mám na očiach, hoci som od nich asi 50 metrov, ale vysokú takto z blízka som ešte nevidel, iba ak v ZOO. Zver je však nekľudná, pozerá do lesa  a ponáhľal sa smerom na Bagolady a mne je jasné, že tam by sa mi stratili z dohľadu. Ja tak veľmi túžim po sledovaní ich detailov. Napadá mi: “Zaručím, možno sa zastavia“....a  tak si (silne amatérsky) dávam dlane k ústam a snažím sa napodobniť hlas jeleňa, čo som nedávno videl v jednom dokumentárnom filme. Vysoká sa iba obzerá a uháňa preč, v pozadí počujem piskľavý brechot Nera a ja bežím za vysokou smerom na horizont, aby som ich sledoval aspoň v doline. Som asi 70 metrov od agačiny, počujem ďalší  lomoz...Obzriem sa a čo nevidím: za mnou uteká jeleň a hlavu má sklonenú dole, parožím na mňa. Utekám do prava a on za mnou, rovnako tak do opačnej strany. Stáva sa zo mňa socha odovzdaná osudu. Nie je kam utiecť, kam sa skryť, kam vyliezť...Jeleň predo mnou zrazu zastaví vo vzdialenosti asi 3-4 metre, na mohutných parohoch mu visí uschnutá zelina či tráva, malinčie...neviem už. Hlavu má stále dolu a parohy namierené na mňa. Oči má podliate krvou a fučí. Zrazu vo svojom vnútri pociťujem niečo nepoznané, som zmierený s tým, že sa niečo zlé stane, lebo to nemám pod kontrolou, nemám na to dosah... Meraviem a nechávam všetko tak. Stojím proti nemu a čakám čo sa stane.



Možno to celé trvalo len pár sekúnd ale mne to prišlo ako večnosť.



Jeleň zrazu vyskočí veľmi  vysoko, odhadujem, že  asi do mojej výšky a beží smerom na Horné Trhovište cez pole zvané „Deväťnástka“. Dupot je to strašný, aspoň ja som to tak vtedy  vnímal. Ešte chvíľu tam stojím ako „sám vojak v poli“ a sa zrazu si uvedomujem, že som voľný, ale najmä živý a bežím s plačom domov (aj keď by som to nemusel priznať).



Netušil som, že dokážem tak rýchlo utekať. Trvalo mi dlhšiu dobu, kým som zasa začal chodiť sám do prírody, normálne som sa bál, že zasa stretnem  jeleňa. Dnes sa nad tým usmejem, ale bolo to tak silné a asi aj intímne, že je to spolu s prvou srnčou rujou môj najsilnejší zážitok.



A som zasa tu, otváram oči sediac v kresle a som prekvapený, že najsilnejšie a najintímnejšie zážitky sa viažu práve na dobu, keď som vlastne ešte nebol poľovníkom, ale túžil som ním byť.   Som vlastne tomu rád, že nespomínam len na to, ako som zver lovil, ale ako som bol súčasťou jej života...



Nepochybne, aj polovačka poskytuje vysoko intímny a intenzívny zážitok, ale vnímať poľovníctvo len z pohľadu polovačky je neúplné a iste aj nesprávne...Poľovníctvo totiž nie je len polovačka...je to niečo viac, ale to buď každý poľovník vie, alebo k tomu časom príde. Kto k tomu nepríde, nie je poľovník, ale iba lovec...


počet zobrazení: 2 191
počet hlasov: 18
kategória: poľovačka
 

Aký je dôvod vášho označenia za nevhodný?

reklama

Zelené zápisky z poľovníckych chodníkov
Poľovníctvo TEREM