Sme poľný revír. V jedno sparné augustové popoludnie som sa vybral prejsť sa do revíru spolu s mojím vtedy päť ročným synom Maťkom a Carou - fenkou západosibírskej lajky. Psa som pustil navoľno, nech sa prebehne. Maťko kráčal predomnou a vypytoval sa na všeličo možné: prečo majú zajace dlhé uši, ako indiáni stopujú zver a pod. Takto z kroka na krok sme prišli k zalesnenému pásu širokému asi šesťdesiat metrov a dlhému asi pol kilometra. Pes samozrejme zbehol do lesa. Asi po piatich minútach chôdze môj Maťko zastane pozerá hore na strom, ukazuje rúčkou a pýta sa: "ocko, tam tá rásocha na tom strome by bola dobrá na gumipušku?" V tom momente Cara vyhnala obrovského diviaka, ktorý vypálil asi dva metre vedľa Maťa z lesa na pole. Môj malý poľovník si to ani nevšimol a uprene pozeral na strom: "... tak čo si myslíš, je dobrá?" Zvolal som na neho: "Maťko, pozri diviak!" Pokiaľ sa môj Maťko zorientoval a zazrel diviaka bol tento už asi dvesto metrov od nás a fujazdil preč. Martin mal ale o jeden pekný zážitok z prírody viac a doma mal čo vykladať mamke. Mamka to ale veľmi neocenila. Pozrela na mňa s výčitkou: "... a čo keby ho zrazil?" Čo som mal povedať? Iba som pokrčil ramená. Mamka je mamka. :-)