"Srdce žiali, keď hory sa jej máli,
keď nevidí krásu Manínov, slza v oku páli.
Ponáhľam sa domov, srdce začína mi konečne biť,
vkročím do hory, privriem oči, nadýchnem sa, začínam žiť.
Cítim vóľnosť, čerstvý vzduch po daždi,
vysoká vychádza skôr na pašu.
To ticho, všeliek mal by vyskúšať každý,
milujem tú krásnu prírodu našu.
Prosím Boha nech prežiť ďalší deň tu smiem,
nech vidím krásu zveri, nech o nej niečo viem.
Chápať lesu, poznať v ňom život i jeho krásu,
splniť si sen i napriek nepriazni pozemského času."
Autor: Kristína Smatanová