Už od začiatku
mojej poľovníckej kariéry ma fascinoval lov líšok. Nepoznám nič vzrušujúcejšie
ako čakať na posede na líšku alebo sa ju pokúsiť uloviť posliedkou.
Spomínam
si ako v jeden pekný a slnečný predvianočný deň sme sa vybrali
s kamarátom na posedy pod Šarišským hradom. Na čerstvo napadanom snehu sa
pekne dali čítať stopy. Tie ukazovali pomerne hojnú prítomnosť kmotričky. Peter
obsadil „železný“ posed a ja som sa vybral na Lazy. Cestou som tajne
dúfal, že budem mať možnosť vyskúšať moju novú malokalibrovku ZKM- 452E. Po
zaujatí miesta som začal pozorovať priestor predo mnou. Počas dlhých minút sa
nič nehýbalo. Vyzeralo to akoby si zver zobrala dovolenku v teplejších
krajinách. Už sa začínalo stmievať keď v diaľke bolo počuť zaštekanie
líšky. Tep mi troška stúpol a poriadne som zvýšil pozornosť.
O niekoľko minút som ju konečne zazrel. Hrdzavú líštičku. Bežala smerom
k posedu kde som sedel a na moje počudovanie za ňou bežala ďalšia.
Bol to celkom pekný lišiak. Pripravený na streľbu a s tepom 200
úderov za minútu som čakal kedy pribehnú na dostrel. Keď dobehli priamo po
posed ozval sa tichý zvuk mojej malokalibrovky. Líška ostala v ohni.
Lišiak prekvapený bežal ďalej ale po niekoľkých metroch zastavil, sadol si
a nechápavo pozeral smerom k líške. Po rýchlom prebití
a zamierení na krk ostal v ohni aj lišiak. Moja radosť nepoznala
medze. Ešte som chvíľu predychával. Vybral som telefón a chcel som zavolať
Petrovi o mojom úspechu keď som zrazu zaregistroval na pravo odo mňa
pohyb. Aké bolo moje prekvapenie keď som videl ďalšiu líšku blížiacu sa ku mne.
V tom momente sa ma zmocnila už druhá poľovnícka horúčka za krátku
chvíľu. Ďaleko nedobehla. Po výstrele
bola moja. Tri líšky za jeden večer a to za krátku chvíľu.
Po
zotmení som sa vybral na miesto stretnutia s Petrom. Bol nesmierne
prekvapený mojím úspechom lebo on aj keď bol odo mňa vzdialený len 200m nevidel
žiadnu zver a ani nepočul moje výstrely.
Cestou k autám začal padať sneh. Bol
to nádherný zimný večer.