Ráno ma prebúdza silnejšie štuchnutie a otcové slová:“ Ideš dnes so mnou?“ Odpovedám mu:“ Daj mi zopár minút.“ Po ľahkých raňajkách sadáme do auta. Včera nasnežilo tak nám cesta vďaka našim cestárom, ktorých opäť raz prekvapil sneh v decembri, ubieha pomaly. Otec ma oboznamuje s plánom na dnešný deň. Mali sme ísť so strýkom na drevo no niečo mu do toho prišlo a tak sa len motáme okolo chalupy a robíme čo je potrebné. Poslal nabrať zrno do mechov s tým, že ho pôjdeme vyniesť pod diviačí zásyp. S chuťou sa púšťam do práce a rovno aj odnášam 2 asi 30 kilové miešky do auta. Prezliekame sa do „zeleného“ sadáme znova do auta a smerujeme do revíru. Otec si cez plece prehadzuje pušku a ja mu pomáham s mechom. Čaká nás asi 300 metrový pochod ale ten s dobrou náladou zvládame. Pod zásypom ostalo len pár zrn kukurice a po 2 „metroch“ zrna, ktoré sme tam vyniesli prednedávnom niet ani stopy, takže je dobré že sme niečo doniesli. Diviaky sa tu očividne pohybujú a nasvedčuje tomu aj množstvo stôp tejto rytierskej zveri v okolí zásypu. Pokračujeme v ceste, oco má povolenie na diviaka, škodnú a vysokú. Za veľkou lúkou, ktorú domácky voláme dolina sa z okrajových kríkov zosypal sneh a je počuť šramot. Zastavili sme, asi to bude čosi väčšie. Otec sa pripravil k prípadnej streľbe a z kríkov vybieha do hrubého lesa jelienča. Je samé otec je rozhodnutý strieľať no jelienča je v pohybe a stále ho kryjú konáre. Ozve sa otcove písknutie a jelienča sa zastavuje no je otočené chrbtom a zas sú tam nejaké konáre. Dáva sa do pohybu, odbieha za hrebeň a mi už nedostávame šancu na istý výstrel. Pokračujeme ďalej a v snehu nás zaujmú čerstvé stopy neveľkého diviaka. Opúšťam na chvíľu otca a púšťam sa po stope v nádeji že ho uvidím, poprípade zdvihnem a vyberie sa smerom k otcovi. Predstava úspešného lovu ma tak zaujala až som skoro zabudol prečo vlastne sledujem stopu. Zastavil som sa aby som sa rozhliadol v tej chvíli sa naľavo odomňa ozval šramot. Otočil som sa a zbadal som ako sa z ležoviska dvíha asi 100 kg kanec necelých 5 metrov odomňa. Ovial ma závan typického diviačieho pachu, čierny rytier sa otrepal od snehu a hľadeli sme na seba asi 10 sekúnd kým nenabral opačný smer ako som si to predstavoval, ako keby to tušil. Ľutoval som že ešte nemám poľovný lístok. Nič to, vyťahujem telefón a oboznamujem otca ako som pochodil. Dnes nám šťastie asi nepraje idem si z blízka obzrieť ležovisko na ktorom po diviakovi ostal len smrad. Vraciam sa k otcovi a už pokračujeme spolu po zvažnici. Cestou nachádzame stopu od jelienčaťa ktoré sme videli ráno a neskôr objavujeme čerstvú stopu obrovského kanca. Skúšam znova šťastie a púšťam sa po stope, otec pokračoval po svažnici. Po pár metroch stopu strácam lebo sa zmiešala so stopami diviakov ktorých tam v noci bolo dosť veľa vzhľadom nato, ako to tam bolo „poorané“. Ale za sebou začujem pohyb na snehu pomaly sa otáčam a vidím ako si to mojím smerom vykračuje jelenica so slabým jelienčaťom. Písknem, zastavili sa, ale len na chvíľu skúsena jelenica zrýchľuje krok a obchádzajú ma po mojej pravej strane. Zase raz vyťahujem telefón a zisťujem kde sa nachádza otec, našťastie nie je daleko a tak ďalej pokračujeme spolu. Pohyb v zasneženej prírode mi vynahrádza doterajší neúspech, lov mi vôbec nechýba, užívam si tú krásu. Na chvíľu opúšťame les a ideme po lúke, čo ak by nejaká kmotra myškovala. Lúka bola prázdna len stopy nasvedčovali tomu že nejaká líška tu už bola. Otec vchádza znova do lesa a ja sa som sa od neho znova oddelil. Kráčam si snehom a referujem dnešný deň, vyrušila ma srna ktorá bežala smerom od otca. Všade naokolo panuje ticho a zima. No to ticho preťal výstrel, zastavil som a po chvíli sa lesom tiahla ozvena druhého výstrelu. Ešte že je ta moderná doba, vyťahujem telefón a volám otcovi. Dozvedám sa, že strieľal na slabé jelienča ktoré sa po druhej rane stratilo v kríkoch. Idem k nemu a dohadujeme sa čo urobíme, nevedel či jelienča ešte žije a nechceli sme ho vyplašiť niekam ďalej. Chvíľu čakáme a od otca sa dozvedám detaily. Vraj mu šla „naproti“ jelenica s jelienčaťom a bolo im vidieť viac menej len krky. Otec si počkal kým jelienča ukáže aspoň kúsok hrude, netrúfal si strieľať na tak tenký krk a ešte k tomu do kopca. Hneď ako sa jelienča ukázalo medzi stromami trocha viac, vystrelil, značilo zásah a rozbehlo sa smerom dole z kopca k otcovi ktorý už medzitým rýchlo prebíjal svoj guľobrok a strieľal znova. Po výstrele sa jelienča stratilo v kríkoch. Dohodli sme sa že otec počká a ja tie kríky obídem a vojdem za jelienčaťom po jeho stopách. Škriabem sa do kopca a po chvíli nachádzam nástrel na ktorom je pár kvapiek farby. Vydávam sa pamaly po stope sledujúc farbu. Po chvíli už vidím jelienča zapchaté pod konármi spadnutého stromu. Gestom ruky naznačujem otcovi že ho vidím a že sa može priblížiť. Jelienča pohlo hlavou a naznačilo zdvihnutie no nepodarilo sa mu to. To už ukazujem otcovi aby prišiel lebo jelienča bolo treba zbaviť trápenia. Lesom sa ozval tretí výstrel a hlava jelienčaťa klesla k zemi. Vyťahujeme ho spod konárov a pozeráme sa kam ho otec zasiahol. Prvá rana bola pomerne vysoko, len ho škrabol po chrbtici a druhou ranou zasiahol spodnú komoru. Gratulujem otcovi a hľadám nejaký špagát. Do lesa sme šli viac menej naľahko,  všetky potrebné veci zostali v ruksaku a ten ostal v aute. Nič to, zviazujem dokopy špagáty z mechov a o chvíľi sa už zapieram do snehu a sťahujem jelienča k autu. Teraz prezmenu vyťahuje telefón otec, oboznamuje hospodára s naším úspechom a dohadujú sa ako naložia s divinou. Konečne sme pri aute, púšťam provizorný ťahanec, otáčam sa znova k lesu a v duchu ďakujem Sv. Hubertovi a Diane za dnešné zážitky a úspešný lov.