Na prvú tohtoročnú poľovačku som sa vybrala do Polianky, kúsok od Myjavy – prijala som sprostredkované pozvanie od Maťa cez môjho kamaráta Tomáša. Pôvodný zámer bola poľovačka na bažanta a tak sme sa tam stretli kamaráti so štyrmi vyžlami. Už v aute Tomáš zavalil, že no..možno tam budú aj diviaky ...no tí čo ma poznajú určite vedia, že u mňa nastáva chaos panika už iba pri počutí tohto slovíčka. No ale však dobre, už sedím v aute, snáď iba Tomáš žartoval... tak sme teda dorazili na miesto, zoznámili sa s Maťom, podali ruky s ostatnými členmi PZ a po krátkom nástupe nabrali smer sad, v ktorom sa robil prvý pohon...to, že sme sa predierali cez všelijaké kríčky, šípky a pod,...to nie je podstatné..ale ako tak s Maťom postupujeme..on si len tak zrazu povie...aha, tadeto išli diviaci, buď dnes v noci alebo ich tlačíme pred sebou...viete si predstaviť čo sa asi začalo diať v mojej hlave...a toto mi Maťo hovoril každých 20metrov...no a Mini si pekne hľadal, popritom naznačil jedného z mála sa vyskytujúcich kohútov, ktorého sme žiaľ nestihli ani len postrašiť puštičkou a už bol fuč...no a ideme teda ďalej a zrazu vidím naľavo odo mňa, že Mini vystavuje...pred takým vysokým porastom, ani neviem, kde sa medzi tými kríkmi zobral ..tak kričím na Maťa..tam niečo bude, Mini vystavuje...tak Mini začal pomaly postupovať a ja som pekne vykročila smerom k tomu porastu, medzičasom si Maťo pripravil puštičku, zamieril na oblohu a čakal, kým Mini na môj povel toho bažanta vyrazí...a Mini vyrazil, nič neletí...a zrazu Maťo kričí: diviáááák, diviááák do jarku....no, môj stav bol asi taký, že som asi na 5sekúnd zmrzla, bez krvi a ticho som tam stála a potom mi konečne docvaklo, že ono tam ten diviak skutočne bol a že mi môže zožrať môjho Miniho, ktorý o diviakovi nemá ani šajnu (teda ak nepočítam, že ho na skúškach v HU našiel na prekvapenie všetkých na konci pofarbenej stopy,..) a tak som začala besne pískať a kričať na Miniho, nech sa vráti...našťastie teda došiel v celku, tak som ho schmatla, klepala sa a čakala čo bude...jediné čoho som sa dočkala bol Maťov široký úsmev, keď ma tam videl stáť ako sochu a jeho nešťastné konštatovanie, že aký pekný lanštiačik a že škodáá, že to nestihol...no keby nebolo Miniho tak tej šedej potvore krycí manéver vyjde. A tak sme teda pokračovali...moc som na výber nemala...a ako si tak ideme, zrazu začali špringle besne hlásiť a ono bolo viac než jasné, že tam zase niečo bude...(teda oi aj srniek tam bolo neúrekom)...a potom začal Maťo kričať: diviak dopredu, diviak dopredu....ja som začala v panike pískať a hučať na Miniho, ktorý bol niekde v tých miestach, ..keď dobehol, chmatla som ho za krk a schovala sa za jediný hrubší strom. ktorý tam bol a už iba počula ako asi 15metrov od nás s veľkým rachotom preletelo stádo..Maťo tipol 10-15 diviakov ...ani nechcem vedieť, čo by bolo, keby som bola viac vpravo, lebo pôvodne som sa mala zdržovať viac pri plote...to už by som asi tento článok nepísala a.... no v každom prípade, tentokrát sa už Maťo rehotal ako kôň, a pri mojich slovách, ja už ďalej nejdem, začal na mňa kričať: daj foťák, daj foťák....čo vám budem hovoriť, keď som konečne zbadala koniec sadu a ten priestranný a prehľadný les, kde sme sa čakali, padol mi kameň zo srdca...a už ani nemusíte veľa rozmýšľať nad mojou automatickou reakciou, keď som schmatla Miniho a schovala sa za najbližší stromisko pri výkriku DIAVIÁÁK, ktorý sa tam asi ešte ako zabudnutý chudáčik vyskytol...keď už bolo po...spravila som Maťovi radosť a dala mu ten foťák nech teda spraví historickú foto..ale to už nebol ten správny výraz môjho infarktového stavu :-)
Potom už poľovka prebiehala štandardne. povláčili nás kancelárske krysy po kopcoch s tými obrovskými zrázmi, raz strmo dole, potom strmo hore...kde som sa zrazu ocitla sama, uprostred lesa, sprava kamarátov pes zmizol, zľava Maťove pískanie zmizlo..len ja, les a Mini...tak si vravím, však nechať ma tu nenechajú, idem ďalej a potom som si našťastie všimla, že niekde hore sa nejaký ľudkovia vracajú opačným smerom ako ja...tak som sa pobrala za nimi..no normálne ma skoro stratili...ale inak pohodičkaaaaa, počasie nám vyšlo nádherné, slniečko svietilo...a keď sa na mňa v ďalšom lese z kopca valil srnček s nádherným parožím a za ním niekoľko vyžiel, jediné na čo som sa zmohla bolo skríknutie AAAAAAAAAAAAAAAAAAA....ale inak fajn, srnček to stočil mimo mňa, ja som si potrénovala down na Minim ...
Takže na záver, krásna prechádzka, kopa nových zážitkov (dúfam, že sa nebudú opakovať), spokojnosť Miniho a o nového kamaráta viac ..a dokonca aj tri bažanty na výrade :-)))).

Krásny deň všetkým
Danka