Dnesna VelkoPiatkova prechadzka v chotari mi priniesla vela radosti. Hned od rana to vyzeralo na nadherne slnecne pocasie, a tak som sa okolo obeda vybral bicyklom na prechadzku po chotari. Fotak som si nebral, reku pojdem len na chvilu iba s dalekohladom. Presiel som popri stavbe paroplynovej elektrarne a namieril si to do zazelenanej dolinky, kde zvycajne byva srncie. Uz z hojnej dialky som videl srnu pokojne zalahnutu v strede role. Prisiel som blizsie a chvilu sme sa na seba pozerali. Spokojne si prezuvala strihajuc usami smerom ku mne. Nechcel som ju vyrusit, tak som ju oblukom obisiel. Oproti na roli som uvidel mensi rudlik - naratal som 6 srn. Ked som sa uz chcel na bicykli spustit blizsie ku potoku v dolinke, pozeram, ze dvaja chlapi idu popri potoku. Uz som lutoval, ze skoda: vyplasia srncie, pretoze od potoka ich nemali sancu vidiet. Zostal som teda este hore a pozoroval srny. Vzapati som sa chlapikom musel podakovat:).. asi dvesto metrov pred nimi zacal stekat srnec a antilopymi skokmi vyskocili z krikov pri potoku srna a spominany kriklun. Od potoka si to namierili az hore k siestim srnam. Vravim si, strhnu vsetky so sebou a za chvilu budu za horami za dolami. Ale sestica spokojne lezala. A parik sa tiez ukludnil. Chlapici presli, bicykel som si skryl a reku dojdem kusok blizsie pozret sa tomu srncovi na zubky (teda skor asi na parozky). Tesil som sa lebo veter som mal idealny. Srnci parik sa pasol a pomaly sa posuval po vetre. Cez most som presiel na druhu stranu potoka a nadbehol som si ho - este som bol kryty tvarom dolinky - medzi mnou a srncim bola totiz len rola so zelenym zitkom - ziadny iny strom, ci krik. Ked som znova nadviazal ocny kontakt s mojim parikom, uz som ich videl vylehovat v zitku:) Som sa musel az usmiat, tak kludne posobili. Srna ma zbadala prva a hned na to aj srnec. Vstavat a utekat sa im jaksi nechcelo, tak som ich asi na 60 metrov pozoroval takychto inflagranti zalahnutych:) nejakych patnast minut. Srna uz bola nervozna, vstala a za nou aj srnec. Vidiet ma videli, ale veter mi zlahka vanul do tvare z pravej strany, takze citit ma necitili. Viem, ze srncie nema rado, ked sa k nim clovek blizi kolmo k nim. Vtedy vezmu nohy na ramena hned. Tak reku trochu sa s nimi pohram. Pomaly som kracal po vetre, srna so srncom tiez. V jednej urovni, stale sme sa presuvali spolu. Nikto mi teraz asi neuveri: vzdalenost medzi nami bola 40 krokov!! na volnom priestranstve!!! videli, ale nevetrili:) ja som tomu tiez nechcel verit, preto som si to potom presne odkrokoval.
Zaujimavy pocit: na prechadzke so srncim parik. Mi to pripadalo, akoby som ich pasol. Poludne slnko ich tak nadherne vykreslovalo. Hned by som zobral do ruky stetec a farby. Na zelenom zitku boli fakt ukazkovi;) Srna hyrila vsetkymi odtienmi sivej, kozusinka sa jej premienala od okrovej, bezovej, tavej farby az po cisto hnedu. Srst mala jak z plysu. Srncek bol od nej trosku tmavsi, ale nie moc. Nebol to nejaky medajlovy, skor taky slabsi sestoracik s velmi kratkymi vysadami - uz uplne vytlceny.
Takto som sa s nimi prechadzal vyse polhodiny, nadavajuc jak pohan, ze som si so sebou nezebral fotak. Ony sa pokojne popasali,ale jednym ockom ma vzdy kontrolovali, ci nespravim nejaky unahleny prudky pohyb. Postupne mi vsak davali najavo, ze ony maju predsalen styri nohy a ja len dve. Zacali sa z vetra stacat trosku rychlejsie do prava. Spomalil som a uz som citil, ze som srnci parik uz dopasol. Srna sa zacal nervozne otacat, spravila skok. Srnec za nou a uz mi ukazovali len biele zrkadla a prach spod ratic v kontraste so zelenym polom. Hodnu chvilu som ich este sledoval.
Rozlucil som sa teda s "mojim" parikom a podho pozret sa este na sesticu zalahnutych srn. Som sa trochu bal, aby sa nesplasili, lebo medzi nimi a mnou boli este zajace, ktore zvycajne srny vyplasa. Ale ked zajovci vystartuvali do trysku, srny boli uplne zabrate do prezuvania. Akoby aj ony chceli pokojom vyjadrit chvilu Velkeho Piatku. Veter bol stale dobry, tak som sa k tymto damam mohol priblizit na 75 metrov a pozorovat ich. Iba jedna z nich vstala a strihajuc usami sa popasala. Prisiel som este o trosku blizsie, sadol do zita a pekne krasne pozoruval.
Trochu nizsie k potoku zakokrhal kohut - namieril som dalekohlad nanho. Jak som sa vsak vracal pohladom k srnam, uz si to spaciruval dalsi kohut aj s partnerkou po zitku. Za srncimi damami som v dialke uvidel este dalsi rudlik, kde boli traja srnci. Najprv ma napadlo pozriet aki su to srnci, nechcel som vsak damy vyrusit, tak som sa pobral po vetre smerom k potoku, kde som mal bicykel.
Celu cestu som nadaval na ten fotak - na taku vzdialenost by to boli asi moje zivotne srncie zabery. A taktiez dakuval Bohu, za taky zazitok. Po ceste domov som este v dialke videl "moj" parik, ktory si spravil velky okruh ale nezdupkal uplne prec.
Akoby toho nebolo vsetkeho dost, vybral som sa este aj na kraj chotara smerom na Bohunice a jaksi som zastavil pozret, preco je na jednom mieste tolko krkavcov. Pozeram do dalekohladu a zrazu len take prudke stipance do oblasti..ehm..slusne povedane, panskej vybavy:) najprv: reku co mam na sedanke nejakeho chrobaka? Ale ked mi brnel aj cely bicykel, zbadal som sa, ze stojim pod vvn napatim z atomky. Smial som sa sam sebe, reku bodaj ho aj s elektriku (sam studujem na elektrofakulte). Dnes bol fakt zvlastny den, lebo nikdy na mna zastavka pod vedenim takto "stiplavo" neposobila:) Male zadostucinenie bolo aspon, ze som aj tam nasiel dva kusy srncieho a dvojicu superiacich kohutov. O zajacoch ani nehovorim, o tych sa clovek podkyna:).
Neviem, ci to niekto docital az do konca. Asi to nebol velmi zaujimavy pribeh, ale pre mna rozhodne nadherny zazitok, byt tak dlho a tak blizko kralom polnych chotarov - srncej zveri.