Škôlka - príbeh

Konečne som dostal dovolenku. Doma som si porobil čo mi trebalo, pobalil som si veci a po zapísaní sa do knihy návštev, už sedím v mojom aute a smerujem do revíru.
Mám to namierené k bahnisku, kde chodí diviačia zver veľmi rada a dosť často. Som pod lesom a sledujem srnca s prvým parožím. Po chvíľke ma zavetril a už odbieháva. Mám pocit, že mi niečo chýba. Už som si spomenul. Na zadné sedalo som si položil stoličku, ktorá sa cestou zošmykla. Keďže som na to zabudol, ostala v aute.Chcem ostať dlhšie v revíry, preto či chcem alebo nechcem, vraciam sa do auta pre ňu. Asi po hodine už sedím neďaleko bahniska. Pušku mám položenú na nohách a ďalekohľadom na očiach prečesávam bahnisko a okolitý les. Hľadám príčinu prečo tu nič nieje, veď vietor mám dobrý. Pozriem na hodinky a zisťujem, že je ešte priskoro. Po dvoch hodinách mi jemný vetrík doniesol do nosa pach diviačej zveri. Už su tu, prebehlo mi mysľou. Po chvíľke ich už počujem. K bahnisku sa približujú veľkým lomozom. Prikladám ďalekohľad k očiam a vidím vetriť diviačicu.O niekoľko minút sú už na bahnisku tri diviačice s potomstvom a dva lanštiaky, ktoré prišli z druhej strany. Diviačice sa bahnili a prasatá si hľadali potravu v okolí. Neviem ako, ale prasatá sa ku mne dostali tak blízko, že sa mi obtierali o nohy. Bolo mi to veľmi smiešne, ale pre istotu som sledoval diviačice, ktoré si už tiež hľadali niečo pod zub. Lanštiaky sú mimo tejto čriedy, preto sa rozhodnem jedného uloviť. Beriem do rúk moju 308-čku, opriem si ruku o koleno a už si v puškohľade prezerám lanštiakov. Zrazu jedno prasa skvíklo.Všade bolo ticho, ale po tom skvíknutí ma myklo. Pozerám na diviačicu, ktorá sa rozbehne smerom ku mne. Našťastie ostala predo mnou vo vzdialenosti asi 5 metrov stáť. V tej chvíli mi všetko nebolo jedno. Bol som pripravený vystreliť na diviačicu od pása,ako sa hovorí, keby sa na mňa rozbehla. Hlasno zafučala a dívala sa na mňa. Ostatné diviačice aj s prasatami sa mi klusom stratili v lese, iba táto diviačaca stála ako piklincovaná. Neviem či je moja puška ťažká, ale v ten deň nebolo pre mňa na svete ťažšej pušky než tej mojej. Keď sa z lesa ozvala diviačica zafučaním, tak tá predo mnou sa otočila a odbehla k jej druhom. Pred vstupom do lesa sa otočila, pozrela na mňa, poslednákrát zafučala a stratila sa mi. Až potom ma oblial pot.
Čo dodať na záver? V ten deň som sa pri tých diviačách cítil ako učiteľ v materskej škole, ale neskôr som bol oproti prírode veľmi slabý.