Je pekný slnečný deň 2.10.2008. Po rannom darovaní krvi som sa s kamarátom dohodol, že konečne ideme pocvičiť našich psích zverencov. V našom diviačom oplôtku máme 4-ročného kanca a 3-ročnú diviačicu, ktorá toho roku odchovala 6 diviačatá. Ako prvú sme do oplôtku pustili kamarátovu 3-ročnú jagteriérku a tá poriadne prehnala diviačicu, do ktorej sa sem-tam aj zahryzla. Asi po piatich minútach sme ju horko-ťažko chytili a nechali diviakom trochu vydýchnuť. Ako druhý nasledoval môj 3-ročný jagteriér, ktorý tej odvahy mal trošku menej a preto sme k nemu ešte pustili aj kamarátovu sučku. Tá neostala diviakom nič dlžná a opäť sa do nich (hlavne do diviačice) z ostra pustila. Môj psík povzbudený jej prítomnosťou nabral viac odvahy a z blízka obštekával diviakov. Zlom nastal vtedy, keď sa psi snažili zakusnúť kancovi do krku. Toho to už prestalo baviť a zo sekundy na sekundu psi lietali ako handry. Zrazu kamarátova suka išla k nám a z krku jej striekal hrubý prameň krvi. Rýchlo sme ju chytili, zatlačili rukou ranu, ale nepomáhalo to. Zobral som handru, ktorou sme sa jej snažili zastaviť krvácanie. Behom desiatich sekúnd psík ležal a javil len slabé známky života. Čo najskôr sme sa snažili zavolať veterinárom, ale ani jeden nebol po ruke. Medzitým krvácanie ustálo, ale psík už vyzeral byť mŕtvy. Sedeli sme tam bez slova, so sklonenými hlavami, keď zrazu počujeme chrčanie a slabé dýchanie. Sadli sme rýchlo do auta a uháňali na veterinu do Košíc, kde ho ihneď operovali. Aj keď prognózy prítomných ošetrujúcich boli pesimistické, psík zatiaľ žije a pevne veríme že sa z toho dostane.