Noc má svoju moc! - príbeh

Poľovanie pri mesiačiku má svoje osobné čaro. Mesačné svetlo odhaľuje veci, ktoré spravidla starostlivo ukrýva temná noc. Pri krásnej jasnej mesačnej noci sa dá krásne a hlavne v kľude pozorovať lesná zver pri jej pohybe za pašou. U mňa je veľmi obľúbená aj poľovačka pri mesiaci na diviaky.
Začiatkom decembra som pri obchôdzke Krokhejového prišiel na to ,že neďaleké kukuričné strnisko navštevujú v hojnom počte diviaky. Snehu bolo dosť, tak sa zo stôp dalo čítať ako z otvorenej knihy. Rozhodol som sa ,že podvečer sa vrátim do týchto končín s úmyslom zasadnúť na neďalekí posed, pozorovať zver a v prípade návštevy kukuričného strniska diviakmi ,uloviť diviaka!
Ešte pred tmou, s ďalekohľadom na hrudi a puškou na pleci, som zľahka vykračoval s naloženým plecniakom, ktorý okrem iného obsahoval kožušinový kabát na sedenie, deku na kolená , termosku s teplým čajom. Ponáhľať sa neopláca, spotený človek dlho sedieť nevydrží a ja som sa chystal vydržať na posede minimálne do polnoci, pretože pri jasnej oblohe sa dalo predpokladať, krásnu mesačnú noc.
Na vopred vybranom posede som sa naobliekal, pušku pohodlne odložil do rohu posedu a usadil som sa na krížom položený hranolček. Ako prvá sa osmelila z lesa srnčia, potom povyše prešla krížom líška, chvíľami ma aj napadalo, že ju ulovím ,ale túžba po diviakovi bola silnejšia a tak som líštičku kľudne nechal odpochodovať. A neurobil som zle, asi po hodine už bola tlupa diviakov rôznej veľkosti na strnisku. Po dôkladnejšom obzretí pozorovacím ďalekohľadom som narátal 10kusov diviačej. Po krátkej tichej príprave som už puškohľadom mieril na jedného z menších diviakov, aby som predišiel uloveniu prasnice.
Po rane sa črieda rozpŕchla a nastalo ticho. Mieril som v kľude na komoru, veril som v zaručený zásah, bol som premrznutí a sám, preto som dohľadávku nechal na ráno. Priateľa som ráno požiadal: „Hybaj mi pomôcť dohľadať a stiahnuť diviaka!“ Bez váhania prišiel ,pretože je milovníkom prírody a manželke pri príprave obeda pomáha rád asi ako vlk – koze pri ošetrení kozliatka!
Žiaľ cestou sme diviaka už aj rozdelili ,ale na mieste činu sme nenašli nič iba stopu po chybnom výstrele, mierne do svahu. Nechápal som to – ruky sa mi netrasú, strieľať viem celkom obstojne. Nuž čo, noc má svoju moc. A aspoň som diviakov trošičku prehnal, aby náhodou ich obezita nedobehla! Napriek neveľmi vydarenej postriežke mi táto príhoda utkvela v pamäti a pripomína mi ju aj kamarát ,ktorý mi neustále pri stretnutí ďakuje za porciu voňavej diviny! Aj keď už odvtedy odo mňa koštovku dostal ,neustále sa uškŕňa vopred rozdeleným diviakom!