Rys je zviera, ktoré je veľmi plaché a podarí sa ho stretnúť máloktorému z Nás. Môjmu starému otcovi sa to podarilo. Bol členom poľovného združenia. Jednu nedeľu sa vybral na prechádzku. V tom čase sa aktívne venoval horolezectvu, pripravoval sa na expedíciu do Hindukúše a všetok svoj volný čas trávil v prírode a na cvičných skalách.
Celé doobedie trénoval a pri poslednom zlanení zo skaly sa mu naskytol neobyčajný pohľad. Oproti na skale zbadal rysicu ako drží v papuli mladé iba pár hodín narodené rysíča a púšťa ho zo skaly. Rysica mala pri sebe ďalšie dva mladé a zrejme sa nevládala o všetky postarať a tak chcela život jedného predčasne ukončiť.
Môj starký neváhal, rysíča našiel pod skalou a zobral ho do čiapky. Isto by bolo chúďa malé zahynulo. Keď ho doniesol domov hneď sa ho ujala moja prastarká. Každodenne ho kŕmila a malý prírastok rodiny sa rýchlo pozviechal k životu.
Najväčšiu radosť z malého Murka ako ho naši nazvali, mala moja mama. Vtedy mala iba šesť rokov a nemala ešte súrodenca, tak sa o neho starala ako o brata. Prastarká často pozorovala ako malý Murko zaspal na maminej hrudi a strážil si ju ako oko v hlave.
Netrvalo dlho a o nášho rysa bol veľký záujem. Chceli si ho zobrať cirkusanti ale my naši sa predsa rozhodli, že ho dajú do zoo v Bojniciach. Prijatie nového člena zoo bolo veľkolepé nakoniec sa prišlo nato, že Murko je vlastne samička a tak ju pokrstili menom Svitka. O jej krste sa vtedy písalo vo viacerých novinách. Neskôr mojej mame ešte dovolili vstup k nej.
Lenže závisť je hrozná vec, starký dostal za záchranu mladého rysa čiastku peňazí a ľudia z vtedajšieho PZ to nešli prehýzť, tak môjho starkého vylúčili a tú spomínanú sumu im musel zaplatiť.
Od vtedy môj starký nepoľuje a nebol ani nadšený keď som sa ja rozhodla pre štúdium na lesníckej škole ale teraz ma v tom veľmi podporuje vidí, že ma to veľmi zaujíma. Vzťah k prírode som zdedila určite po ňom.