V máji 2004 som šiel s mojim psom na vychádzku. Po chvíli vidim že Brita niečo vystavuje prišiel som bližšie a vidim srnča tak asi jednodnové,lenže vtom Brita po nom skočila a už mi ho nesie,tak som jej ho rýchlo zobral.Zdalo sa mi že má poranenú jednu nožičku tak som ho zobral domov a priznam sa nevedel som čo dalej. Ked som ho doma položil srnča začalo poskakovat po celom dome, žena a deti mali z toho veľkú radosť. Nastal však problem čim ho krmit, naštastie sused doma choval kozu tak sme mu začali dávať mlieko, najsôr striekačkou a potom z kojeneckej flaše. Zábavné bolo že ked bolo hladné v noci prišlo k ženinej posteli a začalo pískať tak musela vstať a ísť ho nakrmit.Ked bolo väčšie a bolo vonku a ráno začulo zvuk mikrovlnky začalo sa dobíjať dovnútra lebo vedelo ,že dostane svoju maškrtku.Nastal však aj problém aby si Brita na nu zvykla na naše počudovanie sa z nich stali kamarátky a dokonca pili mlieko z jednej misky. Celý čas mala volnosť , chodievali sme s nou na vychadzky ale ona sa vždy s nami vrátila. Asi po roku sa vybrala preč ale nesprávnym smerom , našli sme ju naložili do auta a odviezli daleko od ľudí.Priznám sa plakali sme všetci ale pre nu to bolo to najlepšie. Vedeli sme kde je a dokonca sme za nou aj išli ale prišla len za detmi k nam dospelym nechcela ísť,neskôr zmizla a ukázala sa až v zime bola velmi zmenená, a na jar sa prišla pochváliť krásnymi dvoma srnčiatkami. Takže všetka tá námaha stála za to.