Škodník - príbeh

Srnčia ruja už bola v plnom prúde a on bol v revíry každý deň od jej začiatku. Nechcel hneď niečo uloviť, hoci príležitostí už mal viac než dosť. Revír poznal ako svoju dlaň a vedel o každom srncovi od gombičkára, čo sa zdržoval na rúbanisku pod vysokým posedom, až po medailového nepravidelného osmoráka, ktorý sa každý rok počas ruje zdržoval na ďateline. Pri jednej jeho rannej prechádzke ho upútal červený fľak uprostred lúky ktorú práve prečesával ďalekohľadom. Fľak sa nehýbal a tak sa rozhodol že si ho pôjde obzrieť z blízka. Keď sa k nemu priblížil uvidel že je to srnec. Ešte dýchal a keď ho uvidel snažil sa vstať, ale keď sa postavil zapotácal sa a zase spadol. Nemohol sa nato pozerať, videl ako mu z boku vytekajú pramienky krvi. Odistil pušku namieril mu na krk a dal mu ranu z milosti. Nemohol sa viac naňho pozerať ako trpí. Keď k nemu pristúpil uvidel že je to silný šestorák s trofejou na hranici striebornej medaily ako neskôr zistil. Rany na jeho boku pripomínali rany od noža, ale od noža byť nemohli. Hneď mu svitlo že sa mu to stalo pri súboji s iným srncom, najskôr so škodníkom. So srncom na pleci sa vrátil naspäť do dediny. Poobede sa rozhodol že sa tam ešte večer ešte vráti. Podvečer už sedel na posede na okraji lúky. Po nejakom čase vyšiel na lúku nádejný šestoráčik a neskôr aj srna. Srnec ju trocha ponaháňal po lúke a potom spolu zmizli v lese. Na posede sedel asi ešte hodinu po zotmení a dovtedy okrem líšky a diviačice s diviačatami a pár lanštiakmi nevidel ani jeden kus srnčej. Ďalšie ráno sa vybral na posliedku. Stále myslel na toho dobodaného srnca, veď žiadneho škodníka v revíry tohto roku nevidel a toho čo sa po revíry pohyboval minulý rok strelil jeho priateľ. „Žeby tu odniekiaľ prišiel,“ pýtal sa sám seba. Chcel ho vidieť a ak by ho videl chcel by sa pokúsiť ho uloviť, pretože takýto srnec je v ruji veľmi nebezpečný. Uvidieť sa mu ho podarilo hneď na druhý deň ale bolo už šero a strieľať sa nedalo. Bol to starý srnec, škodník ako sa patrí. Kmene mal dlhé asi 20 cm s bielymi hrotmi bez výsad. Uvidel ho len na chvíľu na okraji lesa ale stihol ho ďalekohľadom prečítať. Zbadal ho v úplne inej časti revíru ako našiel jeho dobodaného súpera. Ďalšie ráno sedel na tom istom posede a pevne veril že sa mu ho podarí uloviť. Začalo sa vyjasnievať a pred posed vybehla srna a začala sa pásť. Po chvíli za srnou vybehol na lúku srnec. Bol to on! Čo najtichšie odistil kozlicu a čakal. Srnec sa rozbehol za srnou. Pred posedom na vzdialenosť asi 50 metrov zastal, zahrmel výstrel a srnec zostal v ohni. Srna zmizla v lese. On si zapálil cigaretu a keď dofajčil s dobrým pocitom schádzal z posedu k srncovi. Prišiel k nemu a zalial ho pocit nesmierneho šťastia, bol to on, na kmeňoch mal zvyšky zaschnutej krvi. Vyvrhol ho, prevesil ho na plece a domov si kráčal pískajúc s dobrým pocitom že revír zbavil nebezpečného srnca...