Zoči voči

Vonku je okolo 35 °C, slnko praží. Zo skúsenosti viem, že v takto horúcom počasí zver vychádza z lesa neskoro. "Ale čo, idem" hovorím si. "Možno nejaký nedočkavý pribehne na vábničku" napadlo ma. Zo srandy beriem starú vábničku z čias komunizmu, že ju vyskúšam. Prichádzam opatrným krokom na miestnu "skalku" a sadám na jej vrchol za malý kriačik zamaskovaný tak, že mi vidno len oči. Rozložím statív s foťákom a zamaskujem ho fotosieťou. "Počkám aspoň 20 minút pred prvým vábením" hovorím si... Predsa len chôdzou vo vysokej tráve som narobil nejaký hluk. Nakoľko sedím na vyvýšenom mieste, mám dobrý rozhľad. Termokamerou sledujem široké okolie. Nevidím "ani srsť". Čas zavábiť. Stačí párkrát zavábiť hlasom rujnej srny z mojej starej vábničky a z neďalekého "jarku" vykukne hlava. Pozriem ďalekohľadom. Srnec. Paráda. Vábim znova. Srnec sa rozbieha mojím smerom. Pozerá na vŕšok skalky kde sedím. Prichádza pod skalu asi 7m podomnou. Na skalu sa výchadza z druhej strany. Srniec obbieha skalu a mieri si to na vrch skaly rovno ku mne. Po ceste značkuje svoje teritórium na kriaku, ktorý je vedľa neho na fotke. Už keď je približne na 7metrov, pochopí že ide o podfuk a dáva sa na útek. Namosúreným hlasom dáva okoliu na známosť prítomnosť nebezpečenstva. Sedím dopotený v maskovacom obleku ale spokojný, s peknými fotkami a pekným videom ako som srnca privábil. Oplatilo sa! Lovu a lesu zdar.