Rýchlovka

Je sobota podvečer. Veci už mám uložené v aute. Oblečený v zelenom sa na terase obúvam. Príde ku mne moja Cora a psím pohľadom, ktorému nikdy nedokážem odolať, sa mi pozerá uprene do očí. V jej tvári vidno čiastočnú neistotu. Hádam len nepôjdeš bezo mňa, preháňa sa jej v tej ušatej hlave. Neboj, ideš so mnou, poviem jej tichým hlasom a ona sa od radosti trikrát zatočí a radostne štekajúc upaľuje k autu. Pár minút pred 18tou už parkujem v revíri na tradičnom mieste. Po vystúpení z vychladeného auta ma ovalí dusná horúčava, keďže poobede trochu spŕchlo a do mokrej trávy sa následne oprelo prudké slnko. Skôr ako si pôjdem sadnúť na kazateľnicu na okraji veľkej lúky, kde intenzívne chodí srnčia, pôjdem sa s Corou ešte trochu prejsť a popozerať smerom k lesnej škôlke. Pripnem Coru na vodítko, na plece hodím flintu, na krk zavesím ďalekohľad, do ruky palicu a ideme. Pôda je piesčitá a po daždi kráčame s Corou úplne v tichosti. Ani nie po piatich minútach zaregistrujem vo vzdialenosti asi 60 m pasúci sa kus srnčej. Dávam na oči ďalekohľad, ale kus sa nedá prečítať, lebo je intenzívne zabraný do pastvy a hlavu má sklonenú vo vysokej tráve. Ako tak so sklonenou hlavou prešiel medzi trsmi trávy, nachvíľu som mu na hlave zahliadol dva maličké nevytlčené štuplíky. To už mám rozloženú palicu a v nej založenú guľovnicu. Jedným okom pozriem na Coru, tá sedí vedľa mňa a od vzrušenia sa celá trasie. Bodku sa snažím ustáliť na rebrách maličkého srnčeka, ale ten sa stále krúti. Snažiac sa ho nachvíľu zafixovať, vydám zo seba zvuk pripomínajúci brechanie, alebo niečo podobné :), srnček však vôbec nereaguje. Skúsim teda ešte raz a hlasnejšie, ale zase nič. Tak teda minútku či dve ho takto sledujem cez puškohľad, s bodkou na jeho rebrách kopírujem jeho pohyb a čakám na vhodný moment. Keď sa mi na zlomok sekundy natočí bokom, odpaľujem guľu, srnček padá v ohni. Pozriem na Coru a ona s vrtiacim chvostom pozerá na mňa, pričom už vie, čo bude nasledovať. Minútku ešte postojíme, nech srnček v kľude vydýchne. Potom sa pomaly pohneme smerom k nástrelu, na ktorom už vidím zhasnutý kus. 30m od nástrelu zastavím. Odopínam Coru z vodítka a tá s nosom pri zemi a striedavo so zdvihnutým nosom začne hľadať. Je neopísateľná radosť pozorovať pri práci vlastného psíka, ktorému srdce bije pre poľovačku rovnako ako vám. Keď pomalým krokom prídem k zhasnutému kusu, Cora už je pri ňom a hlási. Kľaknem si k nemu a pochválim Coru. Srnček je to slabučký a naozaj veľmi malý, nie o moc väčší ako moja jazvečíčka. Nasleduje zálomok, posledný hryz, zopár fotiek a trochu červenej roboty. Srnčekovi vložím hlavu medzi predné behy, zdvihnem ho jednou rukou za ratice a kráčame späť k autu. Keď sme pri aute, pozriem na hodinky a zisťujem, že neprešlo ani 30 minút odkedy sme z auta vystúpili. No dnes sa už na kazateľnicu nedostanem ako som pôvodne chcel. Až mi je ľúto, že dnešná poľovačka tak rýchlo skončila, ale je teplo a srnčeka treba rýchlo spracovať a takisto aj manželka bude rada, že som skôr doma...