popis: Ticho medzi dvoma svetmi Sneh pod mojimi nohami už nekrupe. Zastal som. Vzduch je taký mrazivý, že každý nádych reže v pľúcach ako žiletka, no ja sa bojím vydýchnuť, aby som nepokazil tú krehkú prázdnotu okolo seba. Stojí tam... ...Ticho medzi dvoma svetmi Sneh pod mojimi nohami už nekrupe. Zastal som. Vzduch je taký mrazivý, že každý nádych reže v pľúcach ako žiletka, no ja sa bojím vydýchnuť, aby som nepokazil tú krehkú prázdnotu okolo seba. Stojí tam... Pár metrov odomňa. Medzi nami nie je nič, len pás nepoškvrnenej bielej pokrývky. Vlk je väčší, než som si ho kedy predstavoval v snoch. Jeho srsť nie je len sivá; je to zmes popola, dymu a hlbokej polnočnej černe. Na končekoch chlpov sa mu leskne srieň. Pohľad, ktorý neuhýba Najviac ma však ochromujú jeho oči. Sú ako dve jantárové kvapky uväznené v čase. Nie je v nich nenávisť, ktorú nám sľubovali rozprávky, ani zúrivosť hladného zvieraťa. Je v nich niečo oveľa znepokojivejšie: čisté, ničím neriedené vedomie. V tom pohľade vidím zrkadlo divočiny. On vie, kto som ja – votrelec v hrubom kabáte, s dychom, ktorý páchne po civilizácii. A ja v túto chvíľu začínam chápať, kto je on. On je pánom tohto ticha. On je tepom tohto lesa. Moment pravdy Moje srdce bije tak silno, až mám pocit, že ho musí počuť aj on. Môj strach nie je strachom z útoku. Je to ontologický nepokoj. Sme uväznení v nehybnom obraze. Ja: Reprezentant sveta miest, hluku a strachu. On: Reprezentant sveta inštinktu, slobody a prežitia. Vlk mierne skloní hlavu. Na malý moment sa zdá, že sa naše duše dotkli v nejakom pradávnom uznaní. Akoby sme si obaja hovorili: „Vidím ťa. Rešpektujem ťa. Ale nepatríme k sebe.“ Potom, bez jediného zavrčania, sa vlk otočí. Jeho pohyb je plynulý ako tieň prechádzajúci cez skalu. O sekundu neskôr pohltí jeho siluetu hustý les. Zostávam stáť sám. Jediné, čo po ňom ostalo, sú hlboké stopy v snehu a pocit, že som práve videl niečo, čo nie je určené pre ľudské oči. „Divočina nás neučí, ako prežiť, ale pripomína nám, prečo stojí za to žiť.“ zobraziť celý popis