popis: Nezapomenutelný lov na veľkeho diviaka- Slatina 17.8.2025 Celý príbeh sa odohrával už dávnejšie. Tušil som, že tam môže byť veľký diviak. V pozorovacom terne som videl v poli vysoký porast, čo vyrástol bez sadenia, lebo družstvo u...Nezapomenutelný lov na veľkeho diviaka- Slatina 17.8.2025 Celý príbeh sa odohrával už dávnejšie. Tušil som, že tam môže byť veľký diviak. V pozorovacom terne som videl v poli vysoký porast, čo vyrástol bez sadenia, lebo družstvo u nás skončilo a veľa polí ostalo zaburinených. Zver sa v tom drží, nie je ju vidieť, len termom. Ale chcem povedať, že keď som sedával na sedačke, diviaky som videl vždy. Bolo to na 170 – 200 m. Len jednoducho, neriešil som ich vôbec, lebo nebola šanca na ne zapolovať, ale vždy ma upútala jedna postava, vynímala sa od všetkých kúsov, ktoré tam boli. Takéto niečo sa opakovalo viackrát. Raz som sedel na sedačke so synovým kamarátom od 20.00 do 1.00 hodiny v noci. Už bol unavený, aj mi ho bolo ľúto, lebo už nevedel, ako má sedieť či ležať. A tak som povedal, že poďme, ideme domov. Ako kráčame k autu, vidím v tom poraste – našli sa aj riedke miesta – na 60 m diviaky, hlava stále dolu, neviem rozoznať, o aké pohlavie sa jedná. Ono to bolo husté a ak by tam boli malé prasiatka, tak tie termo nezachytilo, a mňa by to mrzelo, ak by som urobil nesprávny odlov. Diviak zašiel a už v ten večer som ho nevidel. Na druhý deň som šiel skúsiť tiež šťastie, ale s diviakmi som nerátal. Tušil som, že tam budú, a aj boli. Sedím znovu tiež od 20.00 do 1.00 v noci, ale poviem, tiež som sa tváril ako chlapec deň predtým – tiež ma omínalo z každej strany. No vravím si: „Bibíček, poď ty domov spinkať.“ A znovu prichádzam k autu a na rovnakom mieste, vidím toho istého diviaka. Rozložím palicu, pozerám – to je ten istý zo včera. A znovu zašiel do bordelu. Pozerám hodiny, je 1:20. Ale niečo mi šepkalo: „Bibík, skús zabojovať, je víkend, radšej teraz ako cez týždeň, keď treba ísť do práce.“ A tak som šiel krajom poľa, nás delili stromy a kry. Prídem na koniec poľa, vidím nejakého diviaka, ktorý sa vynímal od ostatných, ale či to je on, netuším. Hlava stále dolu a vyše 100 m. Ale zrazu sa zobral smerom nadol a tam je jabloň. Poviem si – on pôjde na ňu. Ja mu nadbehnem ku jabloni a veru, stretli sme sa. Vlastne počuli sa. Zas som ho nevidel, len počul, bolo to max na 15 m. Mlaskal, fučal, chrúmal, trvalo to zo 15 minút, potom bol kľud, ticho. Vravím si, asi požral a zatiahol do úkrytu porastu. Ja ho idem skontrolovať na kraj poľa. Postavím sa na taký kopček, som rád, lebo ja som kus vysokého chlapa, inak by som nevidel vôbec nič. ???? Ešte že tam bol ten návoz zeme. Pozerám, nikde nič. A zrazu sfukot, silné zgrulenie a diviak na 5 m vedľa mňa. Telo mi stuhlo, zľakol som sa, vidím, ako uteká preč. No to už boli 2 hodiny. Idem teda domov. Ako znovu kráčam k autu, na začiatku poľa počujem puknutie v terme, vidím siluetu diviaka. Nadbehnem mu jemne po kamienkoch, strašne škrípali, vojdem na trávu v zástite krov. Rozložím streleckú palicu a vidím – skoro som odpadol! Veď to je ten diviak, jak bežal preč, ale kým som ja prešiel celé pole, tak sa vrátil na rovnaké miesto, ako som ho zbadal po prvýkrát. Ale to už mierim na neho a vidím celé telo. Mohol som strieľať niekoľkokrát, ale nevidel som hlavu na ohodnotenie pohlavia. Šepol som Dianke a aj Hubertovi, nech mu dohovoria, a veru, stalo sa tak. Stačilo mi pár sekúnd a bolo rozhodnuté. Strieľam na 60 m pod oko, malo to ísť kúsoček ďalej vľavo, ale už vystrelenú guľu a povedané slovo nikdy nič nevráti. Diviak padá v ohni. Vydýchol som si. Pozriem do terma, ale diviak sa postavil a zašiel za stromové konáre. Ja sa posuniem kúsoček vľavo, vidím, že ich je menej, a strieľam aj cez ne. Či dostal, som vtedy nevedel, ale spravil pár krokov a zašiel za kopček. No a ja som si v duchu povedal: „No, Liborček, čosi si navaril, treba ísť dorobiť. Len si ty doplň zásobník a hybaj ty za ním, kým je otrasený. Síce ideš do rizika, ale to je tvoja chyba.“ Tak som všetko spravil, ako som si v duchu povedal sám sebe. Preskočím nejakú prekážku a padám asi 1,5 m do zarasteného výkopu. Trvalo mi 5 minút, kým som sa odtiaľ vyhrabal. Ale podarilo sa a ja vychádzam nad miesto, kde som videl naposledy diviaky. Pozerám v terme a vidím ho, ako stojí odo mňa na 15 m. Prešiel len 5 m, ako som druhýkrát po ňom vystrelil. Beriem zbraň, mierim, vôbec ho v tom poraste nevidím. Znova termo, mierim – nič, tak mením pozíciu, vidím a zas nevidím. Diviak prejde 5 m, stojí, v terme vidím, v nočáku nevidím. Beriem zas termo, vidím dobre, tu je. Zamierim, nevidím, ale vtom otočí hlavu mojím smerom a vidím žmurknúť – to mi pomohlo ohodnotiť pozíciu, a len som strelil do prázdna niekde ďalej. O pol 3 ráno, v tom nočnom tichu, asi 30 sekúnd doznel strašný zvuk kvikot zhasínajúceho kanca. Dostal to priamo na chrbticu. Keď kvikot ustal, čakal som ešte 5 minút. V terme vidím, že sa nehýbe a leží pekne na boku. Opatrne idem ku nemu. Hodím na neho kúsok hliny – nič. Prídem k nemu, zasvietim mobil a vtom... Si poviem do r.ti! A s týmto čo ja idem robiť? Opacha veľká, preveľká. Ale krásna. Je pol 3 ráno a ja musím riešiť odvoz. Koho len idem budiť? Skúsim syna Filipa – spí, ale skúsim. Ale čo to? Obsadený mobil? Zaujímavé. Nakoniec mi podvihne a sa pýtam, že kto mu volal, a on, že nejaké dievča. No, čo sa dá robiť, už sa mu lytka zapájajú, má už 15. Že čo sa stalo, sa ma pýta. Ja odpovedám, že ulovil som veľmi veľkého diviaka a neviem s ním vôbec pohnúť. Že sa oblečie. Kým sa tak stalo, akurát parkujem doma, beriem vlečku, medzitým som volal aj staršiemu synovi Liborovi Bibík ml. On je na diskotéke s babami, ale keď som mu povedal, že o čo sa jedná, neváhal, zaviezol devuchy domov a prišiel. Stretneme sa všetci pri diviakovi. Nejaké fotografie a naloženie – trvalo nám ho naložiť 20 minút na vlečku, a to poviem, že mám dvoch majstrov sveta vo fitnes a silovom trojboji. Silu veru majú, ale bol to boj ho naložiť. Ale nakoniec sa to podarilo. Odviezli sme ho do chladiaku, tam sme ho vyvrhli podľa nariadenia a ošetrili. Poupratovali, ľahli sme o pol 6 ráno do postele. Všetci veľmi unavení, ale ja veľmi spokojný. Je to môj najväčší, najťažší kanec zatiaľ, ohodnotený na bronz, ale ešte sa preboduje na chovateľskej. Váha celého 170 kg plný. Ďakujem mojim synom za obrovskú pomoc, Dianke a Hubertovi, že mu pošepkali, aby ukázal svoju hlavu a aj za moju ochranu pri dostreľovaní. Mohlo to skončiť aj inak. Lovu zdar, priatelia! ???????????? zobraziť celý popis