Fotka s príbehom

Po skončení srnčej ruje som išiel s foťákom na staré dobré miesto, kde je agátový lesík, vedľa pokosená lúka, vedľa nej zarastená lúka a vedľa pole. Sadol som si na kraj pokosenej lúky, kde som čakal že predomnou môže výjsť vysoká, srnce, srny alebo jazvece, ktoré som tam videl 2 dni pred tým len behom 1hodiny. Preto som čakal, že mi tam v ten večer niečo výjde. Nuž ale nič sa neukazovalo a už ako slnko zapadlo, som videl asi 400m od seba na tom poli srnca, hovorím si, že tu pri mne mi už nevýjde nič, tak ak chcem aspoň 1 fotku, tak musím ísť a vedel som, že sa mi podarí priblížiť k nemu na cca 40m. Tak aj bolo, zišiel som lúkou a spoza kríkov a vyššej trávy som pozoroval srnca a všimol som si, že k nemu kráča aj srnča. Srnča pískalo a srnec ho parôžkami odháňal od seba, sledoval som čo sa deje a rýchlo som nastavil statív, svetelnosť a fotil. Hovorím si paráda, už mám aspoň fotku. No srnča pískalo naďalej a spoza horizontu cca 50m od nich sa na pískot vynorila mama srna. Tá rýchlo pribehla k nim, srnec hneď išiel za srnou, trochu ju ponaháňal, srnu trochu vyplašil a behala priamo na mňa, ani som sa nepohol a oni o mne nevedeli, lebo som bol skrytý za vyššou trávou. Šprintovala smerom na mňa a až ako bola odomňa 3m tak vtedy ma obišla a odbehla o 40m odomňa na druhé pole a srnča išlo smerom do agátového lesa a srnec do vysokej trávy, ktorý o mne vôbec nevedel. Takto sa všetci rozdelili ale verím, že po čase sa našli. Tak táto partia mi celú vychádzku už po západe slnka krásne obohatili o nový zážitok.