Nečakané stretnutie ...

Májová lúka pred kosou, je ako slávnostný stôl plný štavnatých dobrôt od výmyslu sveta. Pomaly ňou kráčam, naplno vnímajúc jej vlhkú farebnú krásu. Už som pri kazeteľnici, jej starý rebrík víta moje mokré čižmy známym vŕzganím. Slnko pomaly zapadá za obzor a ja sledujem vysokého daniela špicáka ako zaťahuje z pastvy do krytu lesa. Dym z cigarety a pokojný daniel mi ukazuje, že vietor mám dobrý. Neprešla ani pol hodina a z môjho rozjímania ma vyrušil pohyb z miesta, kde zatiahol mladý špicák. Hmm, už mu cez kríky vidím hlavu s dlhými kmienkami. Vracia sa, nezdvíham ani trieder už ťa mám prečítaného. Zamestnáva ma doterný sršeň , ktorý si určite to isté myslí o mne. Po mojom vydarenom forhende urazene odlieta. Zrak mi automaticky padá na miesto kde by už danielik mal spokojne brať pašu. Áno už je vonku, biele dlhé kmienky mu svietia ako sviece. Len tá farba srsti mi nesedí a … V sekunde mám na očiach optiku do ktorej mi v plnej kráse namiesto daniela vošiel srnec. Nie však tuctový šestorák ale škodník s ihlicami, s ktorými je jasným víťazom pri každom súboji. Stojí však do štichu v nepokosenej lúke ako z obrazu Karola Sovánku. Červená bodka je pevne na jeho širokej hrudi, ja sa však neodvažujem vystreliť. Čakám kým bude na blatt. Sekundy sú strašne pomalé a môj dych stále rýchlejší. Konečne sa pohol a ukázal mi kúsok lopatky. Môj výstrel som ani nevnímal, srnec sa však láme v ohni a mizne v tráve. Nejdem k nemu ani po cigaretke ani po druhej… Jagdfieber pomaly odoznieva a ja už som schopný bezpečne zliezť z posedu. Zálomok, pár fotografií a červená práca ukončuje neobyčajne obyčajný podvečer poľovníka plného šťastia a pokory. Lovu zdar priatelia