Prieskumník

Voľného času nie je na rozdávanie, a tak pokiaľ sa mi dá a výrazne neprší, snažím sa vybehnúť do lesa, hoci aj na 2-3 hodinky. Podobne tomu bolo aj teraz. V podvečer popŕchalo, no moje plány prehánka nijak neovplyvnila, skôr naopak. Po daždi je to v lese najkrajšie a všetko je sýto farebné a kontrastné. Zastal som autom na kraji lesa a postupoval som strmým svahom, veľmi pomalým tempom smerom ku fotopasci, ktorá bola odo mňa asi hodinu chôdze. Neustále som bol v strehu, pretože som bol v lokalite, kde veľmi často stretávam medvede. Veril som, že nejakého stretnem aj teraz, no celou cestou ku fotopasci som nenašiel ani stopy, ani trus. Bol som v očakávaní, čo bude na fotopasci a vlastne aj tá mi ukáže, ako to tu s medveďmi vyzerá. Čím bližšie som ku nej bol, tým viac som pridával do kroku a tešil sa, ako budem prezerať zábery a bol som zvedavý, čo sa v prírode za vyše mesiaca, odkedy som pri nej nebol odohralo. Prvý úspech bol, že fotopasca ostala na mieste. Vybral som ju teda z ochranného boxu a zhruba 20 metrov od nej som si sadol a preklikával videá. Množstvo jelenej zveri, srnčie, kamzík a samozrejme aj spomínané medvede. Ukázal sa aj veľký medvedí samec, no prekvapivo tu chýbala medvedica s malými. Povedal som si, že ešte asi prebieha medvedia ruja a tak sa drží niekde v ústraní. Vymenil som pamäťovú kartu, baterky a pokračoval ďalej. Prešiel som za skalu a keď som sa pozrel smerom hore, zahliadol som malé medvieďa a kúsok od neho sa pásla na tráve mama medvedica. Medvieďa sa štveralo po starom zlomenom buku a čochvíľa sa k nemu pridal aj súrodenec. Chvíľu sa hrali, liezli, vyhrabávali potravu a onedlho ich medvedica zavolala, aby pokračovali v ceste. Na moje nešťastie, išli smerom ku mne a tak som radšej cúvol za skalu, aby som ich nevyrušil. Zlý vietor však odvial môj pach ku medvedici, načo ihneď hlasito zafučala, no našťastie neušla. Obišiel som skalu zospodu a zahľadel som ich hore v lese, ako pokračujú v hraní a medvedica v kŕmení na mokrej a šťavnatej tráve. Bol som rád, že neodbehli a pokračovali v činnosti, pri ktorej som ich omylom vyrušil. Les po chvíli zahalila tma a ja som kráčal opäť k autu, aby som sa pred spaním stihol ešte osprchovať a najesť. Opäť ďalší krásny júnový večer, v nádhernej Fatranskej divočine. Verím, že mi bude zdravie slúžiť ešte dlhé roky, aby som sa mohol túlať po horách, ktoré nadovšetko milujem a mohol zažívať podobné a jedinečné stretnutia. Majte pekný zvyšok dňa.