Môj druhý

Ráno 4:30 som vyšiel na posed s myšlienkou že idem na srnca zrakom kontrolujem lúku nikde nič. Začal som si vyberať z rupsaka taký starý kabát co si dávam pod seba keď si sadám. Pozriem na lúku znovu a z lesa vyťahuje diviacik. Po prečítaní zisťujem že je to kancek rozhodujem sa v zlomku sekundy keďže mi veľa času neostáva diviak iba prechádza cez lúku ktorá ma asi sto metrov šírku už je za polovicou keď zalícujem pušku natiahnem napináčik diviaka mám v kríži vzdialenosť odhadujem na 120metrov. Je v pohybe preto hlasne zbrechnem ako srnec vtedy zastane a ja strieľam. 04:35 diviak počuje ranu na ktorú sa rozbehne najprv rovno mierne hore čo asi po desiatich krokoch zmení otáča sa a beží dole lúkou ešte asi 50 metrov kde ľahá. Chvíľu počkám a z obrovskou radosťou pristupujem k ulovenému diviakovi. Keďže mi robil spoločnosť aj psík tak sme mali radosť obidvaja.