Ostal v ohni

Bola už skoro polovica júla a ja som vhodného srnca na odstrel ani riadne nevidel. Pochodil som skoro všetky moje obľúbené miesta na lúkach, ale srnce sa mi akoby vyhýbali. Ostal mi ešte posed uprostred hôr s malou rúbaňou. Je to dosť ďaleko a prudko do kopca po rozbitej zvážnici. Ešte za slnka som na mieste a sadám do otáčacieho kresla. Pozorujem iba hrivnáky a sojky, tak sa presúvam k druhému oknu s výhľadom na rúbanisko.Vysoká tráva sa vlní v slabom vetríku a ja si v mysli premietam krásne chvíle, ktoré som tam vlani zažil.Zrazu zbadám stáť na okraji srnca. Vôbec som si nevšimol ako sa tam dostal.Z trávy mu trčí iba horná polovica tela, ale to stačí na rozpoznanie.Podľa krku a hlavy je to asi 4 ročný vidliak, typický výrad. Má to však jeden háčik. Nevidím mu komoru, pred ktorou je ešte konárik smrečka. Pri hľadaní najvhodnejšej polohy na streľbu ma asi počul a pozerá smerom k posedu.Čakať už nemôžem, tak odisťujem, dávam napináčik a hrot T-čka umiestňujem po pamäti.Pohladím spúšť a po rane mi srnec mizne z dohľadu. Ešte chvíľu pozorujem miesto nástrelu, ale keď sa nič nehýbe, malo by to byť dobré. Beriem iba fotoaparát a idem k srncovi. Je to asi 80 metrov, ale hneď som ho našiel. Poďakujem sa za úlovok, vzdávam mu poctu a stiahnem ho k posedu.Nasleduje balenie vecí, vyvrhovanie /rozbité srdce/ a transport na pleci. Ku chate som prišiel už po úplnej tme. A môj príbeh končí, lovu zdar priatelia!