Zatiaľ posledný

Konečne, po dlhšom čase, sa diviak podaril aj mne, lebo už som nadobúdal dojem, že si chodím na túto sedačku iba podriemať, aj keď na druhú stranu sa mi tam dobre relaxuje. Nepočítal som s tým, že tento večer to bude inak, o to som bol viacej z tohto úlovku potešený. Pred zotmením som si zasadol na sedačku s tým, že si tu "zľahka podriemem" nejaké 2 hodiny a potom pôjdem domov pokračovať do postele v hlbšej relaxácii :D Ale človek mieni - a zver mení. Asi hodinku po ozdravnom pobyte na sedačke ma z driemot vytrhne rachot útekajúcej srnčej zveri na pár metrov vedľa mňa, tak zbystrím. Z protisvahu asi zo 100 metrov sa vyrútia diviaci - teda skôr diviačkovia, jeden pomenší lanštiak, štyri tak 25-30 kilové diviačatá a dvaja prcúsi, tak okolo 15 kíl. Trochu ma prekvapil ten príval a hlavne to, že s nimi nieje vodiaca diviačica, poriadna bachyňa, ktorá vždy predtým drží čriedu na okraji lesíka, niekedy aj pol hodinu. Teraz tam ale chýba a to je asi aj dôvod neopatrnosti tejto mládeže. Zameral som sa práve na tých prcúchov, no pre ich hrdzavú farbu ich nebolo možné poriadne vymieriť. Nakoniec som rezignoval a vybral som si jedno regulérne diviača, čo stálo trošku bokom od ostatných. Odistil som, posadil bodku za lopatku a potiahol. Diviača zrevalo tak, ako som ešte doteraz nepočul čo vo mne hneď vzbudilo podozrenie z horšej rany. Po výstrele samozrejme nič nevidím, tak sa už "teším" čo a kde zase budem ráno so psom hľadať. Počkám 5 minút, osvietim a čo nevidím: diviača zostalo v ohni, a to doslova na mieste, kde predtým veselo rylo. Neuveriteľné, zase som sa prekvapil. Po príchode domov to ešte oslávim frťanom 52-ky a dvanástkou. Keď si líham do postele, zobudí sa žena a neodpustí si klasickú úštipačnú poznámku, že dnes som si tam nejako moc nepodriemal. Tentoraz mala pravdu... :)