Životný

Po ruji. Prvýkrát sme sa stretli náhodou. Kráčajúc chodníkom volám Martinovi, že som mu na hrebeň potisol jelienka a dva kusy holej. Po chvíli mi volá naspäť. „Mal so jeleňa, takého päťročného, chovný.“ „Hej, videl som ho. Počkaj, volačo mi tu šuští, ešte mi tu z tej trávy vylezie maco.“ Maco nevyšiel, z kúska mladiny predo mnou vyšli jelenice a za nimi ON. Mobil na zem, kuker, palica, flinta, jeleň zastal, pozrel a ja, nevystrelil som... Dal mi dve sekundy, a vzdialenosť medzi nami sa mi zdala obrovská... Pohli sa na hrebeň. Rýchlo mobil do ruky a volám Martinovi. „Ide na Teba veľký jeleň!“ „Štvorka?“ „Hej!“ V telefóne zostalo ticho. Po pol minúte brechla jelenica. „To bol isto Martin.“ Za ďalšie dve minúty znova telefón. „Prešiel mi na 70 metrov, odistené, napináčik natiahnutý, nedalo sa. Pomedzi trávu a stromy v pohybe som nechcel streliť a keď som zbrechol že zastane, zrýchlil ešte viac. Do ...!“ Druhé stretnutie nám pokazili strážkyne. Kým som si nepohnuto láskyplne pozeral z očí do očí s jelenicou, ON stál asi 50 metrov nad ňou a zbadal som ho, až keď ladne prechádzal hrebienkom do bezpečia... Tretie a štvrté stretnutie nevyšlo. Na dohodnutom mieste sa neukázal. Presne týždeň po našom zoznámení sedím s Ľudom v aute. Kázal som mu prísť o 5:20. Bol presný. Na sklade na Kolesárkach sme boli o 5:40. Tma jak v rohu. Čakáme kým sa rozvidnie. O šiestej sa pomaly, z nohy na nohu presúvame k chodníku. Pred chodníkom ešte 5 minút postojíme. Nie a nie sa rozvidnieť. Konečne aspoň trochu svetla. „Tak poďme za ním!“ Ráno o piatej pri umývaní zubov mi išiel v hlave film: „Prídeme chodníkom, jeleň bude v dolinke pásť, zbadáme ho skôr ako on nás, ja v kľude zamierim a jeleň padne...“ Potom som si pomyslel, že to znie ako rozprávka. Diana so Sv. Hubertom však boli dnes na rannom pirši spolu s nami. Zákrutou spoza hrebienka potichu a pomaly vchádzame do dolinky. Stojím. Vo veľkom kotli, ktorý sa pred nami otvoril sa snažím nájsť nejakú zver. Dohodnuté miesto stretnutia je až o dolinku ďalej, ale čo ak. „Jelenica!“ Šepocem Ľudovi a hneď aj dvíham kuker. Vidím druhú, tretiu. „Musí tu byť aj ON!“ Zbadám jeleňa, na moje sklamanie iného... Vidím vidly. „Ľudo, to je druhý jeleň.“ Zašiel mi za strom tak musím spraviť dva kroky. Kuker znovu na oči. „Jeleň! Počkaj to je druhý. Šak to ON!!“ Zapol sa mi automat. Zo stoja ma zložilo do sedu, palica, puška. „Keď sa natočí bokom, strelím.“ Spravil dva kroky a ukázal komoru. 200 metrov čo nás delí, si nepripúšťam. Hlboký nádych, krátky výdych a Brennek letí. Ľudské zmysly sú úžasné. Vnímam tú chvíľočku, kým si našiel cieľ. Ozvala sa druhá šupa a kráľ ako stál, tak sa zložil. 11 rokov, 213,39 CIC. Ďakujem! Lovu a lesu zdar!