Trpezlivosť lišiaka prináša

23 septembra, vo štvrtok, som pohovoril s hospodárom na tému, „Kedy mi napíšeš nejakého jeleňa?“. „Vyčkaj ešte chvíľu, nech odídu hostia, potom niečo napíšeme“, hospodár mi na to. Vedel som, že hostia a jubilanti odstrieľali staré jelene, ale ešte stále zostávalo niekoľko dvojok a jednotiek. Nuž tak som si v piatok zobral voľno a chystal sa na hľadanie nejakej výradovej dvojky. Na Mira som samozrejme nezabudol, „Ráno o po šiestej ma čakaj, prídem k tebe a pôjdeme popozerať ponad dedinu“. Miro ma však pred domom nečakal a tak som sa pobral sám. Namieril som si to nad Východovú, kde spod Vápenky zvykla zaťahovať vysoká. A popri tom skontrolujem aj veľkého lišiaka, ktorého som dva krát zazrel pri vápencovej ihle. Cestou som videl dve čriedy vysokej. Jedna bola bez jeleňa a druhú obháňal slušný starší pánko. Sekundoval mu vysoko chovný špicer. Jeleň stál pri kríku a tak sa nedal dobre prečítať. Ako tak za kríkom šípky napínam zrak, periférne som zbadal na pokosenej lúke pohyb. Vo vzdialenosti cca 200 m hľadal raňajky lišiak. Poznal som ho podľa výrazného bieleho brmbolca na konci chvosta. „Bez teba dnes neodídem“, hundrem si v duchu. Vysoká zatiahla do krovín a ja som sa mohol plne sústrediť na lišiaka. Motkal sa stále vo veľkej vzdialenosti alebo na horizonte jednej medze. Po dobrej štvrť hodinke sa rozhodol zmeniť smer a namieril si to priamo ku mne. Medzi nami bol ešte jeden terénny zlom, za ktorým sa mi stratil z dohľadu. Vyjsť mohol zľava, alebo sprava v obidvoch prípadoch v dobrej brokovej vzdialenosti. Pripravený s odistenou flintou hľadím raz na jednu raz na druhú stranu, aby som ho neprepásol. Po asi desiatich minútach som usúdil, že sa popod zlom pobral smerom ku dedine. Hodil som flintu na plece a išiel skontrolovať hranu zlomu. Ryšavý fľak v starej tráve na okraji zlomu ma pribil k zemi. Opäť som dal flintu do pohotovostnej polohy a v puškohľade sledoval vynárajúceho sa lišiaka. Kráčal poza pás starej trávy a tak som videl iba jeho siluetu. Keď postál, vystrelil som. Broky si v starej tráve urobili slušný tunel a líška výskokom a zvrešťaním potvrdila zásah. Odkotúľala sa na hranu zlomu a zostala tam ležať. Zdvihnuté uši a občasný pohyb hlavou svedčili o tom, že broky líšku len poranili. Keď ani po pár minútach nezložila hlavu, prebil som a postavil sa, aby som ukončil jej trápenie. V tom momente sa viac menej iba na predných nohách snažila uniknúť. Druhý výstrel, asi na priďaleko, líšku iba pristavil. Musel som to dokončiť tretím výstrelom. Ten už bol posledným. Ručička silomeru sa zastavila na hodnote 8,25 kg. Podľa skúseností z minulosti, lišiak s hmotnosťou nad 8 kg, by už mal byť medailový. Pri vyváraní lebky som zistil, že jeden z brokov ju zasiahol cez ľavé oko a na pravej strane nosovej časti lebky vyrobil niekoľko centimetrovú ryhu. Napriek, na naše pomery jeho veľkej hmotnosti, podľa opotrebovania chrupu išlo o nie veľmi starého lišiaka. Lebka, tesne po spracovaní, mierne presahovala hranicu bronzovej medaily. Keď vyschne, bude jej nejaká desatinka určite chýbať.