popis: Tak ako každý rok, aj tento odkladám kvôli pracovným povinnostiam zážitky z jelenej ruje až do jej druhej polky, situáciu v revíri zisťujem len telefonicky cez starkého, ktorý aj napriek pokročilému veku aktívne poľuje. Z práce sa v...Tak ako každý rok, aj tento odkladám kvôli pracovným povinnostiam zážitky z jelenej ruje až do jej druhej polky, situáciu v revíri zisťujem len telefonicky cez starkého, ktorý aj napriek pokročilému veku aktívne poľuje. Z práce sa vraciam po desiatich dňoch plný nedočkavosti, polovička má pre moju záľubu pochopenie a tak už večer so starým otcom vyrážame do revíru. V danej časti však fúka mimoriadne silný vietor a okrem veľkého medveďa v diaľke na pole z hory nič nevychádza. Do rána sa počasie ukľudňuje a tak ešte za tmy sám vyrážam do úplne inej časti revíru zvanej Medokýšne. Už po vystúpení z auta počuť rúcať niekoľko jeleňov, zaujal ma hlas toho najbližšie a tak krytý remízkou šípových krov postupujem z nohy na nohu krajom kukuričného strniska a sledujem pohyb vysokej zveri na horizonte. Je to ďaleko, asi tristo metrov, no oproti jasnej oblohe sa vyníma mohutné, no kratšie parožie stredne starého jeleňa, na jednej strane sa mi zdá kmeň ukončený vidlou. Keby tak chcel prísť bližšie a za svetla, hovorím si v duchu, no pán rujoviska má iné plány a neustále zháňa svoj malý hárem troch kusov holej k sebe pred dvoma bočnými jelienkami. Asi polhodinu si vymieňame názory, no s pribúdajúcim svetlom začína byť holá nervózna a poberá sa preč opačným smerom nasledujúc ju aj ich pán. Tuším, kde črieda smeruje, tak jej veľkým oblúkom nadbieham, v diaľke pozorujem už za svetla osamelú jelenicu a v riedkej, nízkej kukurici aj mladšieho jeleňa, ktorý si ide pľúca pretrhnúť, ten však smeruje prec do mňa, tak sa poberám v ústrety čriede, ktorej paša už zatíchol a teda mi nedal možnosť zorientovať sa. Stojím na kraji úzkeho pásu agáčiny a chvíľu skúšam na volskom rohu vyprovokovať jeleňa k odozve, no ostáva ticho a vánok na zátylku mi dáva odpoveď pre o. Zaručím ešte raz hlasom mladého hľadajúceho jeleňa a spoza chrbta sa mi ozýva krátka no bojová odpoveď, v momente beriem do rúk flintu, lebo po strnisku ide ku mne klusom vidlový desatorák, odhadom štyri až päť ročný, môj pohyb však registruje a v momente zastavuje, to už moja osmička sedí v pleci opretá o palicu, no jeleň stojí trochu šikmo, vzdialenosť asi sedemdesiat metrov mi však dodáva istotu a tak pomaly stláčam spúšť. Ranné ticho preťal dunivý zvuk osmičky, v tom momente registrujem aj capnutie gule na komoru. Jeleň sa vzpína a tryskom uháňa po strnisku, obieha veľký poloblúk a stále nepadá, ja tam len stojím a neveriacky pozerám ako kus v plnom trysku mizne za horizontom. Som si istý ranou, však som videl vyletieť kúdol prachu z komory, capnutie gule aj značenie ma v tom utvrdzujú, tak idem na nástrel, kde sa v tom presviedčame, všade veľké množstvo spenenej farby a kúsky pľúc. Idem po ľahko sledovateľnej pofarbenej stope sto metrov a vravím si, že jeleň v ruji je ozaj tvrdý na ranu, prejdem dvesto metrov a začínam byť hodne nervózny, predomnou sa nachádza jarok a jeleňa široko ďaleko na strnisku nevidno. Po stope ďalej prechádzam jarkom a tam na druhej strane na kraji poľa zbadám nehybne ležať môjho jeleňa. Snímajúc klobúk vzdávam úctu úlovku, ticho nad ním stojím a ešte si vychutnávam posledné chvíle idilickèho rána pred množstvom práce, ktorá ma čaká okolo úlovku. Celú tu chvíľu umocňujú hlasy ručiacich jeleňov, ktoré sem doliehajú z diaľky a vyprevádzajú svojho druha i soka do večných pastvín. Na znak úcty zvolávam lovu zdar! A aj Vám milé kolegyne a kolegovia prajem mnoho poľovníckych zážitkov z prebiehajúcej ruje. Lovu a lesu zdar! zobraziť celý popis