popis: Na poli pod starou vápenkou pokosili družstevníci jačmeň. To, že tam chodia diviačiky, som vedel dávnejšie. Loviť vo vysokom poraste som považoval za nezodpovedné. Chodila tam totiž aj svinka s prasiatkami. A tak som čakal práve na tú...Na poli pod starou vápenkou pokosili družstevníci jačmeň. To, že tam chodia diviačiky, som vedel dávnejšie. Loviť vo vysokom poraste som považoval za nezodpovedné. Chodila tam totiž aj svinka s prasiatkami. A tak som čakal práve na túto chvíľu. Na strnisku sa už dalo rozoznať, o akého diviaka ide. Prvé dve vychádzky sa ukázala iba svinka s ôsmimi prasiatkami, ale springfieldom strieľať do prasiatka sa mi veru zdalo nevhodné. Spoločnosť diviačikom robili tri mladé líšky s maminou. Keďže som čakal na diviakov, porušil som svoju zásadu, že líška má vždy prednosť a dal som im pokoj. Na tretiu vychádzku som si zobral pre istotu dve flinty. Ak by vyšli prasiatka, použijem malú guľku v kozlici, a ak sa ukáže aj niečo väčšie tak použijem springfielda. Svinka s prasiatkami sa neukázali, ale na protiľahlej strane poľa vyšiel lanštiak, krívajúci na ľavú prednú nohu. Bol dosť ďaleko, tak som hodnú chvíľu čakal, či sa neodváži prejsť do prostriedku poľa. Keď sa už zdalo, že je dostatočne nakŕmený, pobral sa diviačik do krovín tam, odkiaľ vyšiel. Nezostávalo mi nič iné, len sa skúsiť čo najskôr priblížiť. V hlbokom predklone so streleckou palicou v jednej ruke a s flintou v druhej ruke som sa priblížil na zhruba 80-90 m. Zakľakol som a zamieril. Diviak bol otočený šikmo, hlavou ku mne. Niečo sa mu znevidelo, lebo chvíľu istil smerom ku mne. Posledných niekoľko diviakov som trafil na hlavu a tak som zamieril aj teraz medzi ucho a oko diviaka. Ako to už občas býva zvykom, zaúradovala náhoda. Diviak usúdil, že nie som preň nebezpečím a sklonil hlavu po ďalšie sústo. No ja som už vyslal povel prstu stlačiť spúšť. Oko pohyb diviaka síce zaregistrovalo, ale prst sa už vrátiť nedal. Tak som diviakovi strelil tesne ponad hlavu. Diviak sa poobzeral, čo to buchlo a zasvišťalo mu nad hlavou a pomalým krokom sa pobral do krovín za poľom. Nemal to ďaleko a tak som ranu nestihol zopakovať. Pri kontrole nástrelu a ani na trase odchodu diviaka sme nenašli žiadnu farbu. „Mali by sme mu nechať deň dva pokoj a pôjdeme ho skúsiť znovu. Nič sa mu nestalo - zabudne“, nahlas dumá Miro. I tak sme spravili. Opäť ovešaný dvoma flintami sme už o pol deviatej sedeli na okraji strniska dokonale krytí brehovým porastom riečky, čo nám tiekla za chrbtom. Nesedeli sme ani 10 minút a neďaleko nás vyšli na pole dve líšky. „Diviaky vyjdú najskôr okolo pol jedenástej, ak prídu bližšie daj jednej“, pobáda ma Miro. A veru sa jedna líška pobrala našim smerom. Keď bola na 30 m štekla moja kozlička a broky líšku zložili. Druhú líšku výstrel vôbec nevyrušil. Chytala myši ďalej ani nie v 100 m vzdialenosti od prvej. Po chvíli sa aj táto pobrala našim smerom. Došla až k ulovenej líške a začala ju skúmať. Neskúmala dlho. Kozlička štekla druhý krát a druhá líštička sa uložila vedľa prvej. O pár minút vyšla na pole tretia líška. Bola však ďaleko a smerom na rodinné domy. Streľba neprichádzala do úvahy. Keďže južnú oblohu začali križovať blesky a pomaly sa približovali k nám, navrhol som, aby sme sa zbalili a pobrali domov. „Počkajme ešte chvíľu, tá tretia sa poberá našim smerom“, sleduje líšku Miro. A skutočne, líška sa blížila k tým dvom uloveným. Počkal som si na brokovú vzdialenosť a vystrelil. V okruhu piatich metrov už ležali tri líšky. Prvá bola mladá líška 5,25 kg. Druhým bol mladý lišiak 5,5 kg a poslednou bola asi ich matka, dospelá líška o hmotnosti 6,5 kg. A tak som si vytvoril osobák - tri líšky za necelé dve hodiny. zobraziť celý popis