Najstarší zo starých

"Tebe preskočilo? Trepať sa za srncom ešte vyššie ako v máji... až do kosodreviny? Vieš čo nás čaká? Ozbrojená turistika! Naposledy som tam srnca videl pred 15 rokmi! Pol sekundy! Tam chodíme len na jeleniu ruju." "Práve preto tam chcem ísť na srnca. Na jar v máji sa mi tam srnca podarilo streliť." "To bolo nižšie! Tam hore už ani srnce hádam nežijú!" Napriek kamaratovým výhradám sme predsa len zabyvakovali na horskej chatke. Po obede sa pustil poriadny dážď, ochladilo sa a po okolitých horách sa prevaľovali šedivé závoje hmly. "Poď! Vyrazíme! Prestalo pršať, najlepší čas!" "Ako povieš doktorský! Je to tvoj nápad!" Je pol štvrtej poobede a všetko naokolo sa iskrí kvapkami vody. Stúpame horskými porastami až na rozľahlé hole. Stromy naokolo strácajú výšku a vytvárajú stále redšie skupinky medzi zárastmi čučoriedok. Pod hrebeňom mi kamarát nadeľuje presné inštrukcie. "Prejdi smerom nadol až k okraju porastov. Čučriedkových lúčok je tu more. Ja prejdem k solisku na druhej strane a doplním soľ keď už som tu. Prajem ti príjemné pochodové cvičenie. Lovu Zdar!" Škodoradostne sa uškŕňa a pomaly z kroka na krok stúpa k hrebeňu. Ja si nastavím palicu,v rýchlosti premyslím smer postupu a pustím sa rovno dolu k skupinám nízkych smrekov a kosodreviny. Spravím snáď tri kroky, keď spoza najbližšej vytiahne srnčí kus! Syknem na odchádzajúceho kamaráta no nepočuje ma. Rýchlo nahodím pušku do palice pretože podľa postavy je to srnec a už ma vidí! V puškohľade v okamihu zhodnotím tmavé kolíky zo strechovitými ružicami medzi ušami. Posledné som zaregistroval ako sa srncovi napli všetky svaly tesne pred odskokom a odpálim ranu na spojnicu krku a chrbta. Kus len zmizne ako podťatý vo vysokom čučoriedí. "Čo robíš!?! Zbláznil si sa? Chceš aby ma šľak trafil?!" počujem komentár neďaleko odo mňa. "Sykol som na teba... Nepočuješ hlucháň! Strelil som srnca." "Robíš si zo mňa srandu? Čo ti vystrelila puška či čo?" "Vravím ti, že som strelil srnca! Poď sem!" Kamarát krokuje ku mne... "16 krokov! To vážne?" Spolu ideme na nástrel. V čučoriedkach leží úžasný srnec! Jeden paroh holý, druhý vidla. Evidentne starý kus. Kamarát nevychádza z údivu. Neustále niečo melie ale počúvam len na pol ucha a vychutnávam si tu neuveriteľnú atmosféru okolitých hôr. Ešte dlho sedíme pri ulovenom srncovi, prežívame všetko znovu a kocháme sa nádherou nekonečného mora hôr a dolín s prevaľujúcimi sa mrakmi, tiahnucich sa do diaľky. LaLZ!